MTB okruh XXL Stolické vrchy

Rok s rokom sa stretol a ja zase mám chuť na niečo šialené. Ako som už v reporte spred roka z okruhu okolo Kráľovej hole naznačoval, pôjde mi o čísla. Ráno vyrážam o siedmej z Popradu, v údolí Hornádu aj tak ešte zbadám na tráve námrazu. Následuje Spišské Bystré a stúpanie smer Smrečiny včas ale odbočujem vľavo a cez šikovnú skratku sa prehupujem na Pusté pole. Ďalší bod programu stúpanie do sedla Tri mosty a púšťam sa do zjazdu Voglovým chodníkom. Ten predsa nevynechám keď už som tu. Nie je na Slovensku veľa chodníčkov ktoré by mi tak pripomínali Livigno. V závere chodníka odbočím v lese vľavo a zachvíľu ma to vypľuje rovno pod Chmarošským viaduktom nad Telgártom.

Som tu rýchlo ale rozhodnem sa zastaviť na občerstvenie, ďalší program a zastávky sú neisté. Kráľovú hoľu som sa dnes rozhodol vynechať. Vyfúkal by ma na nej ľadový vietor a ja som uprednostnil objavovanie pre mňa neznámych končín. To som ešte netušil, že objavovanie sa nekamaráti s číslami...

Káva, koláč, kola... jednoduché menu v závodnom vozni, káva jasne že dvojitá. A už šlapem do sedla Besník. Doplním ešte vodu v prameni Hrona a zachvíľu odbočujem na Čuntavu.

Čaká ma hrebeňovka až na vrchol Stolice, nikdy som tu hore ešte nebol. Miestami mesačná krajina ale aspoň výhľady do diaľky ujdú. Cez vrchol Kyprov 1391m. ešte prechádzam celkom dobre v sedle bajku, len sem tam spadnutý strom. Zjazdujem do Slanského sedla rýgolom po ťažbe ktorým zároveň vedie značka. Stále postupujem relatívne rýchlo. Zo Slanského sedla síce poriadna tlačenica smerom na hrebeň Stolice ale ok, nevadí. Hrebeň sa zmiernil a ja v sedle bajku vychádzam krpatým smrekovým lesom na vrchol Stolice 1477m.

Som tu prvý raz, teším sa, pozeral som týmto smerom neraz. Tento vrchol mi je povedomý z ultrabežeckých výkonov na trase rudnej magistrály ktoré sledujem na stránkach Slovenského ultratrailu. Napadá ma myšlienka čo tak sa pokúsiť prejsť to na bajku? Samozrejme na jeden záťah. Že tam isto bude treba aj niečo potlačiť? Ale veď to je v Alpách úplne normálna vec. Nuž možno raz niekedy...

Môj dnešný výlet sa ocitá v štádiu flexibilného a momentálneho rozhodovania. Podľa mapy by chodník zo Stolice smerom na Brdárku mal byť zjazdný, vrstevnice signalizujú prijateľné sklony a tak sa rozhodujem pokračovať tadiaľ. Najprv ešte na horských lúkach chodníček strácam, potom ho zas diviaky rozryli ale prechádzam aj tým a vyzerá to na rýchly postup. Prvé spadnuté stromy rýchlo prenášam a vždy hneď naskakujem na bajk. Chodníček je za normálnych okolností krásne prejazdný.

Čo následuje teraz by sa dalo najstručnejšie vyjadriť legendárnou básňou uja Imra:

Vyletel sokol

pršalo, zmokol

prechladol, zdochol...

Síce nepršalo aj deň príjemne teplý sa urobil ale popadané suché stromy zatarasili chodník takým štýlom, že môj postup sa zmenil na tvrdý boj. Prehadzovanie baku cez sucháre, bajk zakliesnený medzi konármi, ja poškriabaný - to najmenej, a stále to nekončilo. po asi hodine trápenia som už začínal mať strach ako sa ja stadeto vôbec dostanem? Foťák som z puzdra nevyťahoval, nemal som motiváciu. Návrat už bol dávno nemožný. Point "No Return" prekročený.

No jednoducho keď už ozaj začínalo byť zle dostal som sa z polomu na rúbanisko, vyčistené, s čerstvo nasadenými stromčekmi. Jazdiť sa nedalo ale aspoň som popri bajku dole po spádnici kráčať mohol na najbližšiu zvážnicu, po nej už opäť na bajku až do sedla Olchová jama 1080m.

Prepočítavam, čo ďalej? Morálka na dne. Je mi jasné, že nádej na vznešené čísla sa už dnes skončila tak sa pokúsim dôjsť domov so vztýčenou hlavou a spoznám ešte čo-to nové.

Pokúsim sa riadiť pravidlom: už žiadne riskovanie a tak sa spustím zvážnicou dole do doliny do osady Rejdová. Odtiaľ už tiež žiadne expreimenty a pekne po asfalte do Dobšinej. Aspoň doženiem trošku času. Pred Dobšinou zastavujem na pumpe. Dotankujem dve kofoly a balíček lupienkov. Ten dojedám už za jazdy. Prechádzam Dobšinou, pekné mestečko len ten demografický vývoj týchto končín je riadne nelichotivý.

Náladu si trochu vylepším pekným stúpaním po cyklotrase 2712 z Dobšinej na Gápeľ (rázcestie Voniarky). Už počas stúpania si premyslím ďalší postup. Vodu sa mi darí dočerpať pod vrcholom stúpania a tak nezastavujem nikde ale prášim po asfaltke dole do Stratenej a Stratenskej píly. Odtiaľ šotolina na Geravy. To opäť prepočítavam, šlape sa mi dobre a tak sa rozhodnem pre dlhší variant. Z Geráv idem na Košiarny briežok, potom Čingov a po hranici Slovenského raja do Hrabušíc.

Nepotrebujem nikde zastavovať, už som v teréne kde to poznám a tak mierim domov po hrebeni Kozich chrbtov. Prichádzam na Zámčisko, to som už v podstate doma, ešte pridám Krížovú a pomaličky to ukončím, pred bytovkou zastavujem po 12 hodinách a 10 minútach. Vertixy ukážu presne 4000 výškových metrov. Krásny pojazd za mnou. Po dnešnom dni mi už je jasné, že čísla nejdú dokopy s dobrodružstvom ale že ľahúčko by nabehli na nejakých, najlepšie značených šotolinkách ;)

Ale čo už so mnou keď ja to dobrodružstvo tak rád...

"Bike hard! Die Free..."

Ozaj na záver len poznamenám, že veľa z toho, čo sa mi hlavou honilo počas toho boja v polome sa do reportu nezmestilo. Napríklad šťavnaté nadávky o tej vytunelovanej rozkradnutej krajine kde ľudia radi zdieľajú hoaxy o tom akú majú najlepšiu sieť turistických značkovaných chodníkov na svete :D

Martin Bartoň