Východné Slovensko

V sobotu 22.10.2022 sa vo Vysokých Tatrách konal už 38. ročník nosičských pretekov Sherpa Rallye. Cieľom bola tento raz Téryho chata na tradičnej trase z Hrebienka. O neutíchajúcom záujme o toto podujatie, ale aj o nosenie ako také, svedčí účasť 56 nosičov a 24 žien. Muži niesli tradičných 60 kg, ženy 20 kg. Na štarte nechýbalo množstvo známych mien, napríklad držiteľ traťového rekordu na tejto trati Oto Janigloš, stále aktívny (už sedemdesiatnik) Janko Vernarčík  zo Zamkovského chaty, či jeden zo zakladateľov tohto podujatia, chatár z Chaty pod Ry

Prológ Je skoro polnoc, sledujem kužeľ svetla čelovky v jemnom opare hmly pred sebou na asfaltke, počujem monotónne hučať koleso môjho bicykla a snažím sa udržať oči otvorené. Tretia jazda tmou v slede za sebou, dva triapolhodinové spánky-nespánky na tenkej alumatke kdesi v teréne. Vedľa cesty vidím periférne altánok. Viem, že tam nie je, ale musím si to overiť. Posvietim tým smerom a altánok zmizne. Namiesto neho sa zjaví hradba stromov a kríkov. O pár metrov nižšie na druhej strane cesty chata. Všetko výplody mojej unavenej mysle v kombinácii s hr

Po lanskom nultom ročníku, pripravenom s typickou miestnou pohostinnosťou a srdečnosťou, prišla po veľmi dobrých ohlasoch zákonite repríza, už pod krídlami SUT. Do Stropkova sa na posledný septembrový víkend dovalilo asi o polovicu viac ultráčov ako vlani, ale limity (100+100 kusov na obe trate) na vlastnú škodu tých nezúčastnených ostali znovu nenaplnené. A tak aj tento ročník mal komornú atmosféru väčšej rodinnej oslavy. Alebo menšej východniarskej svadby. Do 150 hostí tuším :-) Počko vyšlo takmer bežecky ideálne – teda aspoň pre tých chladnomil

Poznáte to... Najlepšie rozhodnutia sú často tie intuitívne, neplánované, okamžité. A tak v piatok ráno nakladám žiletku do vlaku smer Liptovský Mikuláš, aj keď pred hodinou som ešte doma drichmal. Ale keď som po zobudení zbadal v predpovedi možno na dlhší čas posledný pekný deň a klasicky na víkend hlásené upršané počasie, neváhal som. Výhoda ešte aj tá, že počas dovolenky mám pracovný čas flexibilnejší ako obvykle :-) Tak reku máknem cez víkend, teraz idem jazdiť! Ale chce to nie dlhé kopce (lebo v nich by som sa uvaril) a vyššiu nadmorsk�

Branisko sme pre turistiku objavili po dokončení diaľnice v smere z Popradu. Tých pohodových 30 minút z Popradu až do sedla Branisko, kde zvykneme parkovať, je ozaj pecka. Nasledovalo viacero túr v okolí, odkliky na články z nich si nájdete dole. Až neskôr som na internete objavil informácie o tom, že z Braniska sa stala obľúbená lokalita pre (povedal by som) takých lepších terénnych jazdcov. Pri peších túrach som sa snažil vnímať terén aj z pohľadu jazdca, priznám sa ale, že tie traily som si moc nevšimol. Snáď len tie v okolí chodníka vedúceho ku vysie

V podstate to bol taký vetroplachovský redakčný pojazd/pokec po lesných cestách na rozhraní Nízkych Tatier, Stolických vrchov a Slovenského raja. Veď čo už robiť, keď sa dvaja podobne postihnutí aspoň raz za dlhý čas stretnú, a ešte aj tretí sa tam niekde naháňa na mtb-maratóne (report z pohľadu pretekára je na MTBIKERi ). To jednoducho bolo treba skoordinovať a po jazde aspoň na chvíľu (tri kofoly, dve hodiny? hehehe) povymieňať dojmy. Ešte aj počasie hralo do kariet: nie júnovo horúce, zrána zamračené, príjemné. Aj pár kvapiek na nás spadlo, a

Prečo takýto názov? Lebo kilometricky to malo byť zhruba rovnaké ako najslávnejšia jarná klasika a tie najhoršie cesty mali byť tiež najmä v druhej polovici. Aj počasie zvykne túto klasiku komplikovať. Tým ale podobnosť končí a začína symbolika - mal to byť skôr výlet ako preteky. Ale radšej som si trochu zapretekal sám so sebou už od začiatku, aby som došiel za vidna a pred ohlasovaným podvečerným dažďom. Ukázalo sa to ako dobrá voľba, aj vďaka hlúposti organizátorov Rallye Tatry. Ale o tom neskôr. Vrútky – BB – BR – Telgárt – Dedinky �

Preteky na horských bicykloch sa tešia už dlhé roky veľkej popularite. Tzv. MTB maratóny sa organizujú naprieč celou krajinou a snaha organizátorov o čo najväčšiu účasť býva často naplnená. Štandardom je viacero tratí rôznych dĺžok a obtiažností. Už v dávnejšej minulosti sa mi podarilo absolvovať viaceré tieto podujatia a potom po dlhšej pauze boli práve preteky Ilovníckym hrebeňom tou akciou, ktorou som sa aspoň na chvíľu opäť vrátil k obľúbenej aktivite. Už pred štyrmi rokmi, keď som absolvoval dlhú trať Ilovníckym hrebeňom, som bol veľmi p

Už je to pekných pár rokov, čo bývalý výcvikový vojenský priestor Javorina v Levočských vrchoch prestal byť zakázanou zónou, vojaci odišli a celá oblasť sa stala opäť prístupnou. Po vojenskej spúšti Levočské vrchy postihla ešte spúšť drevársko - kôrovcová, ale aj tá už pomaly pominula, a tak sa sem oplatí prísť pozrieť. V Levočskej doline, ktorá je dejiskom aj populárneho MTB maratónu, parkujeme pod vlekmi lyžiarskeho strediska a vyrážame na okruh po rozbitých asfaltkách a spevnených lesných cestách. Najprv nás čaká mierne stúpanie do sedla

Cesta ranným rýchlikom odhaľuje šialené extrémy tejto zimy: na Štrbe záľahy snehu, ale už vo Svite takmer nič. Cestou autobusom do Vernára túžobne čakám, kedy ten sneh začne okolo cesty pribúdať – myslel som si, že v tej studenej a chladnej doline predsa muselo niečo ostať... Veď „teplá jar“ po masívnom snežení trvala len zo dva, tri dni! Ale nič, Vernár suchý! Len z diaľky sa mi smeje ona – žiarivo biela, nasvietená vychádzajúcim slnkom, ktoré do tieňa doliny ešte nenakuklo. Tak lyže na batoh a škrípajúce kroky po špinavom ľade s posypo

Preto takmer, lebo Slovenský raj v poriadnej zime, to sú ľady, ľady, ľady a všade sneh a pochodovanie v mačkách, alebo aspoň v mačiatkach. Po novoročnom odmäku sme nieže sneh nemali, ale ani toho ľadu nebolo toľko, čo by sa pýtalo, aj keď posledné noci poriadne chladné udreli. Prešli sme obe rokliny v podstate „naboso“, len na pár miestach si zaľadnený rebrík alebo skaly vyžiadali trochu opatrnosti. Dilemou bolo skôr neustále vymýšľanie, či skákať cez potok, alebo brodiť – ak si topánky na to trúfli. Niekedy si aj museli :-) Kto si to chce užiť

Spišský Hrhov pri Levoči sme dlhé roky len prechádzali hlavnou cestou pri presune na lezeckú oblasť Dreveník. Už vtedy som z auta vždy pozeral na obrovský park ukrytý za vysokým plotom a premýšľal, ako to tam asi vyzerá? Keď prednedávnom kamarát rozprával o novej vyhliadke na akomsi Medveďom vrchu práve nad touto (tak trochu zabudnutou) dedinou kúsok za Levočou, tak sme si to poznačili do pamäte. Z Popradu je to po diaľnici do Levoče len pár minút, pri ceste do Spišského Hrhova musíme ale z diaľnice dole a prejsť cez mesto Levoča. Onedlho už parkujeme v

Prvý ročník nového preteku na ďalekom východe, v okolí Údolia smrti, nie toho Amerického, toho nášho Slovenského. Mala to byť moja prvá stovka po 2 rokoch. Natrénované nebolo dokopy nič, tých pár 10 km behov po rovine veľmi nepomôže, no pre zlepšenie psychiky som to potreboval – zničiť sa. Lákalo ma mnou nepoznané prostredie a rovnako tak aj okolie Dukly som vždy chcel vidieť. V slabej chvíli lanárim Riša, či sa nepridá pohodovým tempom, aspoň bude môcť viac fotiť a veľmi sa nezapotí. Je rozhodnuté, ide sa... a mňa pomaličky začínajú chyt

Kde jedni končia, iní začínajú – a tak som sa dva týždne po poslednom ročníku P100 viezol na „ďaleký (severo)východ“ do Stropkova, kde sa z vôle a chuti miestnych bežcov zrodila nová ultraakcia (110 km a 4234 v.m.). Pre menej závislých aj variant s kratšou trasou 66 km, ale my veľkí sa predsa nebudeme zaoberať detskými zábavkami, že? Doprava na miesto činu a najmä z neho je dôležitá vec, lebo v pondelok treba ísť aj do práce. Pre nás Stredoslovákov žiadny problém, ale keď som počul, aké logistické operácie riešia západniari... Ešte že n

Nápad prejsť celé Slovensko po dĺžke v jeden deň na bicykli skrsol v mojej hlave pred rokom po cyklistických pretekoch Spišských 333 Extreme. V podstate zo srandy som v mape spojil východ republiky so západom a plánovač mi ukázal zhruba 500 km. Hneď som si to v hlave prerátal, že pri pohodovej rýchlosti 25 km/h by to trvalo 20 hodín + krátke pauzy na občerstvenie = do jedného dňa sa to dá stihnúť. Myšlienku som si poznačil do zoznamu plánov a odvtedy som ju vždy nosil kdesi v pamäti. Vo víre všetkých možných udalostí rok zbehol zase o čosi rýchlej