Východné Slovensko

Oblasť Slovenské rudohorie, celok Čierna hora, podcelok Bujanovské vrchy. Priamo nad sútokom Hnilca a Hornádu, nad Veľkým Folkmarom, Jaklovcami a Margecanmi sa „vypína“ nenápadný, komplet zalesnený, 783 m vysoký kopec, ktorého meno keď som videl na mape, hneď mi bolo jasné, že ho musím ísť pozrieť. A ešte keď Mapy.cz ukazujú pekné miestne chodníky, po ktorých sa to dá v pohode zokruhovať. Na turistickej mape (Hiking.sk) ešte neboli, tam som zase ale našiel pásovú červenú z Jakloviec do Margecian už pretrasovanú po pravom brehu Hnilca a po novom c

Na každej som bol. A po každej som si povedal, že už nikdy viac. Lebo ona je taká jednoduchá – úplná rovina, chodníky nehrboľaté, terén behateľný, ešte aj to počasie vždy príjemne chladné, bežecky ideálne. To dá každý. Ale keď „El Presidente“ Belo zahlásil, že toto bude asi posledná V100, že budúci rok spraví niečo iné, a najmä kratšie, tak som si povedal, že teda dobre, nech ich mám odškrtnuté ozaj všetky. Ale také jednoduché behanie ma nebaví, chcelo to nejakú výzvu – nejako si to sťažiť! Tak som obetoval Stíhačku (ktorú aj tak nez

Z Popradu využívame diaľnicu smer východ, tentoraz aj tunel Branisko keď náhodou nie je zavretý a z diaľnice schádzame dole pri Širokom, ďalej obce Víťaz a Kluknava. Dostali sme dobrý tip ale detaily už musíme dohľadať sami. S výraznou pomocou mapy.cz trafíme z Kluknavy na miesto kde parkujeme. Je tu turistická chatka, prístrešky a hlavne prameň, ktorý hneď využívame. Parkuje tu nejako podozrivo veľa áut, je sobota netušíme, čo sa deje. Ledva sme zaparkovali. Pomocou tabuliek s divným názvom Green point vyrážame po lesnej ceste. V lese vrčia píl

Vlani v apríli, keď východniarsky El Prezidente Belo zistil, že sa mu po chotári motajú Stredoslováci ( TU ), si povedal, že toto teda nie, a že aj on preženie svojich poddaných Krasom. Určite to bolo presne takto! Preto do mapy slovenských ultrabehov zapichol ďalší špendlík – presne do Turne nad Bodvou a ešte presnejšie pred svetoznámu Reštauráciu pod hradom, ktorú už desiatky rokov poznajú všetci, ktorí kedy použili hlavný juhoslovenský cestný ťah na ceste do Košíc. Lebo je vyhlásená svojou domácou kuchyňou, špičkovým hálászlé a štrúdľam

Predveľkonočný víkend v pohorí Kozie chrbty: už ôsmy ročník, ale tretí raz aj ako súčasť ultraligy. 280 účastníkov, teda zatiaľ najviac, a to bežali ešte ďalšie stovky v rámci piatich kratších tratí. Na naše pomery teda megapodujatie. No hej, keď bola aj megatombola. Ale najmä to bola megacharita, lebo toto podujatie je organizované v prvom rade ako pomoc postihnutým diagnózou ALS. A organizované je megaparádne, po všetkých stránkach. Aspoň čo sa dalo vidieť nezasvätenému oku v epicentre pretekov vo Svite pod lesom. Ešte aj počko objednali orga

Kto pozná Prešov, vie, že v jeho blízkom okolí sa týči zopár výrazných vŕškov (bývalých sopiek), ako stvorených pre hrady. Veď aj na nich stáli aspoň štyri len v najbližšom okolí mesta. Ich ruiny v súčasnosti znovu ožívajú rekonštrukciami aj cestovným ruchom. Jedným z nich je Kapušiansky hrad, výrazne trčiaci na andezitovom, juhovýchodnom výbežku horského podcelku Stráže, ktorý je súčasťou Spišsko-šarišského medzihoria. Trčí tam vo výške necelých 500 m n. m. minimálne od 13. storočia. Na to, akú mal divokú históriu a koľkokrát b

Zhrešil som a hanbím sa za to! Lebo tento rok som sa na Rusínsky ultrabeh síce prihlásil, ale zbabelo iba na detskú trať R66. Ktorá mala inak 74 kilometrov, ale to je detail, aj tak je to iba pre mäkkýše. Prečo takýto ústup? No lebo behania po hranici okolo Dukly som si užil dosť na jar (TU) a chcel som si poobzerať aj pamiatky v iných dedinkách, ako v tých klasických na trase stovky. Organizátori mi ešte pomohli, keď tentokrát obe trate otočili oproti predošlým rokom do protismeru. Aj trošku modifikovali, ale nič podstatné. Každopádne výhovoriek som ma

Známa červená línia po južných úbočiach Tatier, spod ústia Jaloveckej doliny do Ždiaru. Zhruba 83 km a +3500 m. Nájdu sa ale aj menšie čísla, z čias nedávnych, keď ešte Belianky neboli dostupné a TM končila pri Veľkom Bielom plese. Mal som ju „v zozname“ už dávno, jej východnú (hrboľatú) polovicu poznám dokonale z Tatranskej šelmy ultra a západnú (behavú) som si precupital vlani. Takže nadišiel čas to spojiť dokopy. Pridal sa Majo, potom Miro a deň pred sa ohlásil aj Jožo, takže sa toto vlastne mohlo volať aj „Traja ultráši a huspeninov

Tak sa aj táto akcia konečne dočkala reštartu. Po troch rokoch pauzy, zavinenej najprv covidom, a potom ľudským fanatizmom sme si viacerí znovu mohli zanadávať na Bela, čo za neľudskosti vymyslel. Aj keď sa vraj snažil trať „poľudštiť“, čiže aspoň ju skrátiť na prijateľnejších 107 km. Hej, síce odstrihol úvodný úsek z Prešova do Kysaku, ale pozorné oko si pri údajoch na stránke V100 medzi základnými údajmi nemohlo nevšimnúť limit 32 hodín – a to bol taký ten virtuálny, výstražne zdvihnutý prst, že pozor na mňa! Na začiatok sme viacer�

Zase raz si hlava povedala, že telo už isto zabudlo na príkoria, ktoré mu naposledy nachystala, že je čas znovu vystúpiť z komfortnej zóny a pokúsiť sa posunúť osobné limity. Ale aj nové miesta spoznať, nech to má nejakú pridanú hodnotu. Mám rád logické červené línie na mape a po VKM som logicky poškuľoval už dlho. Pár kúskov z nej poznám, pekné sú. Lenže... Nie je náročná len parametrami (vraj 248 km a 10 500 v. m.) a logistikou (pre stredoslováka). Pre niekoho aj monotónnosťou, Furt v takom zelenom tuneli, len les a chodník. Kľukatosť je ď

Zádielská dolina je medzi lezcami známa aj ako Slovenská paklenica. Samozrejme podobnosť čisto náhodná... V týchto miestach, ktoré sú už dnes národným parkom (ako Paklenica :) sa dajú okrem iného aj pekné prechádzky absolvovať a preto si dnes predstavíme takú základnú a na výhľady asi aj najkrajšiu z nich. Parkujeme na parkovisku pri vstupe do kaňonu na konci obce Zádiel. Ešte mimo sezóny je tu kľud, pár áut a v samoobslužnom automate si viete zaobstarať aj nejakú colu a chipsy :) Po krátkom pohľade do mapy sa rozhodujeme. Zbadajúc na mape prvý chod

Na úvod trochu geológie: Slovenský kras bol pôvodne vlastne podmorským cintorínom kadejakých malých pravekých potvoriek, ktoré si tam milióny rokov v pokoji kameneli. Ale alpínske vrásnenie im nedalo pokoj, zdvihlo celý ten blok vápenca nad hladinu a dotlačilo k nám. Ďalšie milióny rokov vodná erózia pílila, až to hučalo, a z pôvodne jednej dosky dnes máme sedem menších – krasové planiny Koniar, Plešivská, Silická, Dolný vrch, Horný vrch, Zádielska a Jasovská sú zároveň jadrom národného parku. A už dlhšie mi vŕtalo hlavou, ako ich všetky l

V sobotu 22.10.2022 sa vo Vysokých Tatrách konal už 38. ročník nosičských pretekov Sherpa Rallye. Cieľom bola tento raz Téryho chata na tradičnej trase z Hrebienka. O neutíchajúcom záujme o toto podujatie, ale aj o nosenie ako také, svedčí účasť 56 nosičov a 24 žien. Muži niesli tradičných 60 kg, ženy 20 kg. Na štarte nechýbalo množstvo známych mien, napríklad držiteľ traťového rekordu na tejto trati Oto Janigloš, stále aktívny (už sedemdesiatnik) Janko Vernarčík  zo Zamkovského chaty, či jeden zo zakladateľov tohto podujatia, chatár z Chaty pod Ry

Prológ Je skoro polnoc, sledujem kužeľ svetla čelovky v jemnom opare hmly pred sebou na asfaltke, počujem monotónne hučať koleso môjho bicykla a snažím sa udržať oči otvorené. Tretia jazda tmou v slede za sebou, dva triapolhodinové spánky-nespánky na tenkej alumatke kdesi v teréne. Vedľa cesty vidím periférne altánok. Viem, že tam nie je, ale musím si to overiť. Posvietim tým smerom a altánok zmizne. Namiesto neho sa zjaví hradba stromov a kríkov. O pár metrov nižšie na druhej strane cesty chata. Všetko výplody mojej unavenej mysle v kombinácii s hr

Po lanskom nultom ročníku, pripravenom s typickou miestnou pohostinnosťou a srdečnosťou, prišla po veľmi dobrých ohlasoch zákonite repríza, už pod krídlami SUT. Do Stropkova sa na posledný septembrový víkend dovalilo asi o polovicu viac ultráčov ako vlani, ale limity (100+100 kusov na obe trate) na vlastnú škodu tých nezúčastnených ostali znovu nenaplnené. A tak aj tento ročník mal komornú atmosféru väčšej rodinnej oslavy. Alebo menšej východniarskej svadby. Do 150 hostí tuším :-) Počko vyšlo takmer bežecky ideálne – teda aspoň pre tých chladnomil