Od Tatier po Pereš bačkory zoderieš - časť druhá

Deň 4:

Odorica - Danišovce - Odorín - Markušovce - Markušovský skalný hríb - Matejovce nad Hornádom - Poráč - Zbojský stôl

Ráno sme vyrazili pozvoľne. Po opustení výhľadových lúk v okolí Odorice nás čakali len nezáživné cyklotrasy až do Markušoviec. Doplnili sme zásoby a len zbežne obzreli krásne zrekonštruované stavby kaštieľa a letohrádku. Nedalo sa tam však veľmi oddychovať, človek aby bol stále v strehu kvôli zvedavej miestnej menšine (alebo dokonca väčšine?). A tak sme vyrazili v ústrety rastúcemu úpeku. K Markušovskému skalnému hríbu je to len kúsok, zato brutálnym stupákom. Skaly sú kvalitne schované v letnej vegetácii, ale oplatilo sa to vidieť.

V lese ešte bolo celkom znesiteľne, ale úseky mimo tieňa nás kvalitne ničili. V Matejovciach sme si dali dlhšiu pauzu pred obchodom. Úzky pás trávnika v tieni budovy a malý potôčik pôsobili ako oáza. Škoda, že slnko nám z nej neúnavne centimeter po centimetri ukrajovalo. Keď „sa nám minul tieň“, vyrazili sme do Poráča. Výhľadové lúky bolo najlepšie čo najrýchlejšie prebehnúť. Oproti nám sa podchvíľou trúsili jednotlivci na bicykloch - vraj preteky 1000 míľ z Novej Sedlice do Skalné pri Aši. Blázni!

Teplotný masaker vrcholil. Našťastie v Poráči majú veľkú protipožiarnu zádržnú vaňu s úžasnou vodou, hneď vedľa krčmu a o kúsok ďalej obchod. Znovu sme zakempili. Frontová oblačnosť tlačila pred sebou horúci vzduch. Podvedome sme očakávali letnú búrku, ale keď sa dlhšie nič nedialo, vyrazili sme ďalej na planinu Galmus. V ten deň  sme už nemali žiadny konkrétny cieľ, len nájsť vhodné miesto na bivak. Priamo na modrej značke nám do oka padol senník uprostred lesa. Bolo rozhodnuté. Noc bola neskutočne teplá a magická. Spolu s tmou sa vyrojili milióny svätojánskych mušiek, ktoré predvádzali úžasné divadlo.

Deň 5:

Zbojský stôl - chata Galmus - Biela skala - Krompachy; Štefanská huta - Kluknava - Koľvek - chata U smelého srnca

Hneď zrána to chcelo len pomalý rozbeh. Ale nie! (P)odporné družstvo ovadov nás nútilo do poklusu, nedali nám vydýchnuť. Oháňali sme sa všetkým možným a účinok bol aj tak mizivý. Pri chate Galmus sme plánovali raňajky, ale bez nejakého strategického plánu by to nešlo. Nakoniec nám pomohlo len vystriekať prístrešok repelentmi. Jesť v takom chemickom opare nie je bohviečo, ale aspoň na chvíľu bol kľud.

Výživný stupák na Bielu skalu sme už potom dali plní energie ľavou zadnou. Vyhliadka ponúka pekný pohľad na Slovinky a okolie. No úsmev z pier nám rýchlo zotrelo klesanie do Krompách nepríjemnou strmou zvážnicou. Do civilizácie nás to doslova vypľulo. V meste to žilo. Využili sme jeho rozmanitú ponuku - poniektorí jedli, poniektorí pivkovali a poniektorí šli ku kaderníčke :-) Počas presunu na stanicu sme schytali riadnu búrku. Vzduch sa konečne schladil a aspoň sa príjemne čakalo na príchod vlaku. Na krátkom úseku sme sa totižto presunuli spojom.

Vystúpili sme v susednej Štefanskej hute. Majú tam jedinečnú technickú pamiatku - takmer 180-ročný drevený cestný most ponad rieku Hornád. Je jediný svojho druhu na Slovensku a preto sme ho nemohli obísť. Pekný upravený cyklochodník nás potom doviedol do Kluknavy. Od miestnych štamgastov sme získali informácie o značení na Koľvek, ktorý je trochu mimo pásovej značky. Vraj treba sledovať červené „pantlíky“. Nakoniec sme na vrchol dorazili bez nejakých väčších problémov. Skalný hrebeň je bohatý na pekné výhľady aj sladké čučoriedky.

Podvečer sme zišli k chate U smelého srnca. Drevená terasa nás síce na noc nedokázala prichýliť všetkých, ale okolie chaty áno. Okrem toho sú tam lavičky, ohnisko a výdatný prameň. Po nevyhnutnej hygiene sme už len likvidovali zásoby. Aj tie tekuté. A tak sa nálada ešte dlho po zotmení niesla v duchu smiechu, spevu a tanca pomedzi svätojánske mušky.

Deň 6:

U smelého srnca - Roháčka - Margecany; Kojšov - Turniská - sedlo Zemičky - Folkmarská skala - sedlo Zemičky - ATC Turistclub - Ružín, most - Priehyba pod Sivcom

Ráno sme vystúpali miernym terénom na Roháčku, najvyšší vrch pohoria Čierna hora. Samotný vrchol je zarastený a nebyť drevenej pyramídy s vrcholovou knihou, ani by sme si ho nevšimli. Ale nedostatok výhľadov nám dokonalo vynahradila neďaleká Rozsypaná skala - skalný masív s výrazným krížom a akousi Madonou. Pôžitkové ráno trochu pokazili iba zberači čučoriedok so svojimi biologickými nášlapnými mínami ponechanými priamo na chodníku. Zostup dole do Mergecian bol celkom rýchly, ale zato výživný.

V meste sme nasadli na autobus do Kojšova. Predstava šliapať v tej horúčave 10 km po asfalte nám veľmi nevoňala. Radšej sme si pošetrili energiu na ďalší úsek trasy. Čakalo nás strmé stúpanie cez Turniská. Oblasť je horolezcom dobre známa, skalné veže a tunajšie stienky ich už isto odchovali veľa. Cez známy Turniský tunel sme sa vydriapali na hrebeň Murovanej skaly a krvopotne nazbierané výškové metre na druhej strane hrebeňa zase usilovne stratili až do sedla Zemičky. Poniektorí vďačne oželeli zachádzku na Folkmarskú skalu, ale nám to nedalo. Ruksaky sme schovali v sedle a naľahko vybehli hore. Horúčava nás opäť fackala z každej strany a krásny výhľad zhora bol ozaj vydretý a zaslúžený.

Pred nami bola už len nekonečná cesta k Ružínu po zelenej značke. Z posledných síl sme sa došuchtali k penziónu pri moste a dali si nevyhnutný oddych. Ešte sme nemali celkom vyhraté. Ostávalo pred nami ešte jedno stúpanie na Sivec. To nám spestrili tisícky malých žiab migrujúcich od vody. V Priehybe pod Sivcom sme rozložili bivak. Boli sme takí uťahaní, že sa nám už ani na vrchol ísť nechcelo. Zaspali sme skôr, ako padla tma. Ten deň bol asi najvýživnejší z hľadiska teplôt aj prevýšení.

Deň 7:

Priehyba pod Sivcom - Sivec - Gaľová - Ružínske jaskyne - sedlo pod Vysokým vrchom - Jánošova lúka - Kavečany - Košice

Zo spacákov sme vyliezli dosť neskoro. Východ slnka na Sivci nám už ušiel, no aj tak sme nadšene vybehli na vrchol. Je to kopec s jedinečným výhľadom na Ružínsku priehradu, bola by škoda ho vynechať. Pri návrate do Priehyby nás už čakali naši dočasní sprievodcovia. Síce nie miestni, ale znalí terénu. Masív Sivca je totižto prevŕtaný viacerými zaujímavými jaskyňami, sú však mimo značky a bez nášho sprievodu by sme ich márne hľadali. Kúsok za sedlom Gaľová sme strmo klesli do doliny Malého Ružínku. Z nej je prístupných niekoľko väčších či menších jaskýň. My sme objavili dve z nich - Veľkú Ružínsku a Antonovu jaskyňu, ktoré nás ohromili svojimi priestormi. Na ďalšie už neostal čas, ale zvedavosť bola aj tak uspokojená.

Ďalej sme pokračovali už priamou cestou do Košíc. Lesné chodníčky striedali prašné cesty, trávu striedala žihľava. Väčšina viedla nie veľmi zaujímavým lesom, a tak ubiehala rýchlo. Prvú prestávku sme si dali na chate Hrešná nad Kavečanmi. Jedno orosené a krásny výhľad k tomu. Odtiaľ už pribúdalo lúk aj civilizácie a náš cieľ sa priblížil na dohľad. Okrajom sme lízli Kavečany a popri štadióne Lokomotívy doťapkali do historického centra Košíc. Akurát včas, aby sme sa trochu „počlovečili“, zvítali so známymi a spolu s organizátormi zahájili 66. celoslovenský zraz KST.

Týmto chceme poďakovať organizátorom, že nám každý rok dajú zmysluplný cieľ. Že si k nemu môžeme vymyslieť vlastnú cestu, ktorá nám ukáže veľa nového a dovtedy nepoznaného. Že žijeme v krajine, ktorá je taká rôznorodá a bohatá na prírodné krásy, že nám k šťastiu nechýbajú moria ani ľadovce. Že sa môžeme každý rok stretať s ľuďmi s rovnakým čundráckym cítením. A všetci ďakujeme hlavne Evke Párničanke za to, že nám vymyslela takú úžasnú cestu.

Tohto roku bude asi všetko inak. No stále tajne dúfame... Tak si držme palce!

Text:     Jana Jaraba

Foto:    Jaraba, Evka