SLOVAKIA DIVIDE 2022

Prológ

Je skoro polnoc, sledujem kužeľ svetla čelovky v jemnom opare hmly pred sebou na asfaltke, počujem monotónne hučať koleso môjho bicykla a snažím sa udržať oči otvorené. Tretia jazda tmou v slede za sebou, dva triapolhodinové spánky-nespánky na tenkej alumatke kdesi v teréne. Vedľa cesty vidím periférne altánok. Viem, že tam nie je, ale musím si to overiť. Posvietim tým smerom a altánok zmizne. Namiesto neho sa zjaví hradba stromov a kríkov. O pár metrov nižšie na druhej strane cesty chata. Všetko výplody mojej unavenej mysle v kombinácii s hrou svetla, tmy a tieňov. Nie je mi momentálne všetko jedno, už by som si ľahol a pospal, ale po večerných búrkach je všade mokro, sme v doline vedľa potoka a je tu aj značne chladno. A do rána hrozí dážď znovu, treba nájsť akúkoľvek striešku nad hlavou. Za sebou zrazu počujem riadnu šupu a tuším, čo je vo veci. Zastavím, otočím sa a vidím Vlada na ceste na pravom boku, ešte nevypnutého z pedálov. „Zaspal som“ skonštatuje polopobavene, polonaštvane a ukazuje mi odreté krvavé koleno. Vitajte na Slovakia Divide 2022...

Prípravy

Prihlásme sa tento rok na nejaké slovenské dlhé preteky, bude švanda“ píšem začiatkom februára do súkromnej skupiny Bikepacking Česko, ktorú sme s chalanmi vytvorili kvôli letnej dovolenke. Už tretíkrát po sebe plánujeme prejazd krajinou našich susedov od najzápadnejšieho bodu až domov. Najskôr to bolo pozdĺž severnej hranice po trase závodu 1000 míľ, rok nato sme uzavreli okruh po južnej hranici a tento rok sa chystáme vymiesť líniu niekde stredom ČR. V skupine sme piati, ale s nadšením sa tento nápad stretáva iba u Vlada. V tomto momente viem iba o dvoch takých závodoch na Slovensku. Rozhodujeme sa, na ktorý sa prihlásiť. 550 km alebo 650 km? U mňa jednoznačne víťazí dlhší, aj trasa mi príde zaujímavejšia. A hlavne veta:  Trasa bude prekonávať aj náš jediný 200 km súvislý hrebeň, kde za civilizáciu môžeme považovať jednu horskú dedinu a pár chát v sedlách. Dokážeme sa s tým popasovať? Voľba je teda jasná – Slovakia Divide. Bez veľkých ambícií, cieľom je prísť do cieľa a pobojovať sami so sebou.

Registrujeme sa, platíme štartovné. Hneď potom ma začnú prenasledovať pochybnosti. Veď si si po behaní po horách povedal, že už nikdy nebudeš pretekať a trápiť telo dlhodobou záťažou. A nie si na to už príliš starý? Čo si chceš vlastne dokazovať? Presný opak? Že ešte stále nepatríš do starého železa? Dobre, dosť bolo fňukania, si na štartovke, treba čosi namiesto toho nadupať do pedálov. Do júla sa mi podarí v rámci tréningu najazdiť cez 20 000 výškových metrov, v plánovanom Česku k tomu pridávam za sedem dní ďalších skoro 15 000 m. Bude to stačiť na dokončenie SD? Česko sme zrealizovali nakoniec iba v trojici a bez Vlada. Ten ochmonek si necelé dva mesiace pred dovolenkou zlomil nohu a ja začínam zvažovať, či sa vydať na SD cez celú republiku sám, bez parťáka. Vlado je ale odhodlaný ísť, koncom júna ide sadra dole a má mesiac a pol na to, aby dotrénoval zameškané. Mňa v podstate od začiatku sezóny trápi bolesť v pravom kolene, ale jazdiť sa s tým dá a nezhoršuje sa to. Budeme taká poloinvalidná úderná dvojica. V závere prípravy plánujem ešte celý týždeň pred pretekmi intenzívne dennodenne jazdiť aj po práci a potom už si dať pár dní pred štartom regeneráciu. Ale Covid ten týždeň vyčlenený na jazdenie rieši úplne inak a namiesto tréningu sa intenzívne potím doma v posteli a regenerujem sa iba z ochorenia. Som rozladený a demotivovaný, plný obáv, do akej miery ma tá sviňa oslabí a či vôbec udýcham prvý kopec. Uvidíme, nikde nie je napísané, že je nutné závod dokončiť za každú cenu. Alebo ako hovorí ikona závodu 1000 miles: „Vzdát můžeš i zítra“.

A tak zrazu stojíme v Modre pri registračnom stole a zoznamujeme sa s Alešom, organizátorom tejto punkovej šialenosti. Nasávam predpretekovú atmosféru, stres a obavy zrazu zo mňa opadávajú a začínam sa cítiť fajn a odhodlane. Večera, krátky brífing, odchod na hotel a v sobotu ráno stojíme na tom istom mieste, zbalení na prežívanie v lesoch, luhoch a hájoch, plní napätia a očakávania, čo nám najbližšie dni prinesú a koľko tých dní vlastne bude. Budú stačiť tri dni dovolenky, ktoré som si v práci nahlásil? Z úvah nás vytrháva Aleš milým príhovorom a prianím, aby sme sa s ním všetci stretli živí a zdraví v cieli v malej dedinke Beňatina, blízko ukrajinských hraníc. Stojí nás tu niečo pod 50, malá horda bláznov a dobrodruhov. Presne o 8:00 roztáčame na Alešov pokyn všetci pedále, Slovakia Divide 2022 je odštartovaný...

Deň 1.

Takmer hneď po štarte sa vnárame do malokarpatských lesov a naberáme prvé výškové metre. Tempo je dosť divoké, a tak si neustále pripomínam, že sa nesmiem nechať strhnúť a ísť si to svoje, vytrvalecké. Zjazdujeme k Papierničke a za ňou znova do kopcov ponad hrad Červený kameň. Pomaly sa vytvárajú hlúčiky pretekárov podľa výkonnosti, ale stále ešte niekomu zavadziame alebo niekto zavadzia nám. V sedle Uhliská sa pripájame na červenú hrebeňovku, ktorú dôverne poznám z viac ako 10 absolvovaných ročníkov Trnavskej stovky. Tu môžem ísť spamäti. Traverzujeme Klokoč a cez Amonovu lúku ďalej na Mon Repos. Spod Veterlína nasleduje zjazd do Bukovej a tam tesne pred Brezinkami vidím jedného z účastníkov, jazdiaceho pred nami, oprašovať sa vedľa bicykla. „Rypol si?“ pýtam sa. „Hej, hej“; „A si v pohode?“; „Jasné, takých pádov ešte bude“. Oukej, nechám ho teda dopucovať sa a pokračujem. V dedine zastavujeme v krčme na kofolu a doplniť vodu, máme za sebou úvodných 35 km. Sedí tam aj hlavný organizátor s pár ďalšími pretekármi. Doprajeme si 20 minút pauzy a pred našim odchodom prichádza aj havarovaný chalanisko. Obe ruky aj nohy má statne dooškierané a nezdá sa mi to opticky byť v takej pohode, ako tvrdil. Nezávidím mu, hneď od úvodu sa boriť aj s týmto. Ani netuším, či závod dokončil, na meno som sa ho nespýtal.

Za Bukovou sa znova napájame na červenú a cez Sokolské chaty a Rakovú valíme na Dobrú Vodu. V týchto miestach sa míňame, zoznamujeme a kecáme s Frederikom, ďalším spolubojovníkom. Už sme celkom roztrúsení, kolegov zo závodu vidíme už iba sporadicky. Je pravé poludnie, začína byť poriadne horúco, preto schádzame pár metrov z trasy do krčmy na Dobrej Vode, doplniť tekutiny a cukry. Pokračujeme cez lúky na Výtok, kde nás mal na chate čakať a povzbudiť kamarát, s ktorým sme sa dlho nevideli, ale nevydalo, musel do práce. Z Malej Klenovej krásny dlhý zjazd Lančárskou dolinou a potom nekonečnými rovinatými poľňačkami cez Šterusy a Borovce do Piešťan. Hlad sa ozýva a tak v meste zastavujeme na prvej pumpe na bagetu, kofolu a iné chuťovky. Za stolom sa tam už kŕmi nemecký účastník Tilo. Po chvíli sa ma pýta, či hovorím anglicky a či fungujú trackery. Oprašujem svoje chabé znalosti a lovím jednoduché slovíčka ako I don´t  know, but wait a hľadám jeho tracker v aplikácii. „Yes, it´s OK“. Tilo sa lúči a vyráža a mne v tom momente svitne, v akej firme som zamestnaný a že nemčinu ovládam a používam dennodenne. Stane sa, keď jedinou starosťou, čo mi momentálne zamestnáva hlavu, je prísun živín a tekutín.

Máme za sebou už cez 80 km. Doprajeme si na pumpe polhodinovú pauzu a 14:15 sme znova v sedle. Po modrej turistickej značke sa prevalíme cez sedlo Havran do Radošinej. Odtiaľ je to čisto iba po asfalte medzi dedinami až do Kovariec. Tu by sme mali vhupnúť do pohoria Tríbeč a podľa legiend z neho už pravdepodobne nevýjsť. Alebo aj áno. V každom prípade je to v dnešný deň asi posledná možnosť poriadne sa najesť, napiť a dozásobiť, keďže nás čaká cez 50 km mimo civilizácie. Hladný ale ešte nie som, Vlado tiež nie, preto si dávame zabaliť každý pizzu s tým, že niekde na hrebeni sa navečeriame. Po trištvrtehodinovej prestávke vyrážame z Kovariec do lesov. Trasa tu po cyklocestách v podstate obkrúži Veľký Tríbeč a na hrebeň sa vyhupne až na Trojchotári.

V prvom vážnom stúpaní predbiehame závodníka Aleša z ČR. Stojí a hovorí, že je nejaký prehriaty. Nám to zatiaľ ako tak ide a pokračujeme ďalej. Nie nadlho. Pred Trojchotárom mi príde blbo od žalúdka a musím v kopci spomaliť. Keďže celý deň v stúpaniach kašlem, premýšľam, či je to následok prekonanej choroby, alebo dehydratácie, alebo si telo pýta po desiatich hodinách oddych. Vytlačíme na Mišov vrch a kus za ním sa na cestu na chvíľu zvalím ja. Aleš nás tu dobieha a vravím, že teraz som prehriaty zase ja. Čo je pekná blbosť, lebo sa začína stmievať a tým pádom aj ochladzovať. Pýta sa aj na vodu, tak mu ako domáci popisujem, kde nájde Rudovu studničku, ktorá nie je v mapách zaznačená a dodávam, že ak bude vyschnutá, sme v peknej prdeli. Vyrazí pred nami, zozbieram sa aj ja a pokračujeme.

Dlhým zjazdom zbehneme na hlavnú cestu, smer Skýcov a z nej odbočíme do Uhrovskej doliny. Zapíname čelovky. Na konci doliny čaká Aleš, vraj mu cez cestu prebehlo veľké stádo divočákov a či už minul tú studničku. Neminul, ešte pár metrov k odbočke a kúsok do kopca. Zastavíme na ceste povedľa, s napätím schádzam k prameňu a počujem žblnkot. „Tečie!“ vykríknem nadšene do tmy. Ako málo stačí tulákovi ku šťastiu. Do toho vybalím kovarskú pizzu a večerné hody môžu začať. Najedení a napití pokračujeme po trase. Smerujeme na Vrchhoru pod Michalov vrch. Pomenúvali tu v okolí vrchy iba podľa Mišov, alebo ako? Hore je zrúcanina renesančného kostolíka a dvaja spiaci závodníci v prístrešku, preto sa ani nezastavujeme, nech nerušíme.

Znova na hlavnú cestu do Skýcova, tentokrát z opačnej strany a z hlavnej opäť do terénu, kde tlačíme bicykle strmo dole po nebezpečne vymletej zvážnici. Prídeme do Drahožickej doliny a nad ňou sa pripojíme na nám známu cyklocestu, vedúcu pod Veľkú Ostrú. Odtiaľ zjazdujeme na Mullerov štál. Sme skoro na 170. km a tu na lúkach som sa plánoval prvú noc zložiť, ak to dobre pôjde. Išlo to, je teprv pred jedenástou. Dohodujeme sa, že ešte kúsok potiahneme. Nahadzujeme bundy a pokračujeme po hlavnej ceste cez Penhýbeľ na Veľké Pole. Keď prichádzame v dedine ku krčme, na terase sa svieti a sedia tam zlomené postavičky pri fľaškovom pive. S nádejou vbehneme dovnútra, ale lámanou slovenčinou sa dozvedáme, že otvorené sú už len záchody a môžeme si nabrať vodu a že tu spí vo dvore 5 našich pretekárov. Neskôr podľa gps trackerov zisťujem, že tam spali iba dvaja. Vraví sa, že opitý človek občas vidí dvojmo, ale aj tak mi to nevychádza. Cesta je mokrá, nejaký riadny lejak sa tu vybláznil iba nedávno. Aj sa vďaka tomu ešte viac schladilo, tak sa prioblečieme.

Pokračujeme do Župkova a Hrabičova. Začiatkom týždňa som tu bol zisťovať, v akom stave sú pramene, vyznačené na mape, tak som sa podvedome obzeral aj po vhodných miestach na spanie.  Vravím Vladovi, že v kopci nad Hrabičovom medzi poslednými domami a chatami je pekný malý prístrešok s čerstvo pokosenou trávou. O nocľahu je teda dnes rozhodnuté. Pred pol jednou prichádzame na miesto, je neobsadené, žiaden pes nablízku na nás nešteká, tak rozložíme karimatky. Vlado sa pokúša očistiť vlhčenými utierkami x vrstiev prachu z lýtok, ale nedarí sa mu to. Ja neriešim, spacák si ešte zažije iné apokalypsy, kým dôjdeme do cieľa. Pripojím ešte telefón na powerbanku... A ten sa odmieta nabíjať. Žeby chybný kábel? Skúšam všetko možné, ale nabíjanie nefunguje. Až nakoniec pozriem nabitie a powerbanka je úplne vybitá. Zamrazí ma a nechápem, na hoteli som ju dobíjal do plna. Čo už, nemá zmysel sa tým zatiaľ zaťažovať, od zajtra musí navigovať Vlado, ja budem v šetriacom režime. Nastavím budík na pol piatu a o jednej už spím ako drevo. Zaslúžene, po 188 km a 3 757 m výškových.

Deň 2.

Sviniar budík zvoní prekvapivo 4:30, presne ako som ho nastavil. Vystrčím ruky zo spacáka a okamžite ich schovám naspäť. Je riadna kosa a vidím, že aj vlhko. Nechce sa mi do toho vyliezť, ale po chvíli sa zmobilizujem a zavelím: „Prišli sme jazdiť, nie vylihovať, vztyk, odchod!!!“ Odchod sa nakoniec natiahne na 5:15, kým sa kompletne pobalíme. Všetko, čo sme pred spaním neschovali do brašien, je úplne navlhnuté, ale spoliehame sa, že to slnko počas dňa vysuší. Zahrievame sa výšľapom do malebného sedla a vzápätí zjazdujeme do Bzenice. Tu sme si v noci chceli tľapnúť s Andym, ktorý bežal štafetu Od Tatier k Dunaju a mal na tomto úseku byť po polnoci. Bol, ale my sme to nestihli.

Prejdeme cez Vyhne a za nimi začína stúpanie a vonku súčasne začínajú kúriť. Tak stojíme a dávame pár vrstiev oblečenia dole. Prefrčí okolo nás nejaký Divider, skoro ho nestihneme pozdraviť. Po pár metroch nasleduje tlačenka. Nie, ešte neraňajkujeme, to Štiavnické vrchy nás vítajú riadnymi strmákmi. Vo svahu nad nami nás na seba upozorňuje stádo sviniek a vyššie na samote u lesa nás oboch postupne ponaháňa agresívny psisko. Kúsok ďalej nám idú oproti dvaja domáci, pravdepodobne psiskovi pánkovia, ako vystrihnutí z relácie Farmár hľadá ženu. Zjavne im nevadí, že sa mi ich havko snaží zahryznúť do lýtka a ja jemu zas uštedriť nejaký ukľudňujúci kopanec. Vítajú nás so slovami: „Boha vášho, čo tu toľkíto ráno beháte na bicygľoch, to sa zas koná ten pretek?“ Neviem, aký myslia, ale prikyvujem, že koná. Pod nami v doline sa prevaľujú chuchvalce inverznej hmly, krajší začiatok dňa bez psa a inverzie si neviem predstaviť. A hneď nato si zažívam prvú krízu, ledva pri tlačení prekladám nohy. Podcenil som jedlo a narýchlo to riešim pár gumovými cukríkmi. Zaberú a šťastne sa dostávam do prístrešku na Kerlingu. Tu si dávame regulárne raňajky. Je osem hodín a slnečnú poéziu rána mi kazí stanujúca partia pod lesom. Vypadá to, že tam už prebehlo ranné čistenie zubov štamperlíkmi. Sú hluční a jeden z nich sa neustále piskľavo smeje na všetkom, čo povedia. Smial by sa snáď, aj keby sa nad ním stojacemu džípu uvoľnila ručná brzda a prešiel ho.

Vydržím tam nekonečných 20 minút, nasadneme a pálime ďalej po chodníku Andreja Kmeťa až na sedlo Červená studňa. Odtiaľ po zelenej značke zídeme do Banskej Štiavnice. Tu nás čaká v markete nákup na ďalšie dva dni, keďže je takmer isté, že žiaden obchod najbližších cca 200 km nestretneme. S naplnenými brašnami vyrážame ďalej smer Banský Studenec. Tu nás začína na dlhšiu dobu sprevádzať červená Rudná magistrála, z ktorej budeme teraz, občas nakrátko, občas na dlhšie schádzať a znova sa na ňu napájať. Zo sedla Veterné zbehneme do Babinej a cez pasienky do dediny Sása. Tu natrafíme predsa len na otvorený obchod, aj keď je nedeľa. Dáme aspoň kofolku a vypočujem si debatu domácej skupinky seniorov pri fľaškovom pivku, všetko odborníkov na politológiu, zdravotníctvo a školstvo, pri sledovaní nejakej nedeľnej politickej relácie na mobile. Nasleduje výstup na Zaježovú a pre mňa jeden z najčarovnejších úsekov.

Milujem lazy. Postupne sa cez ne prebojujeme až na Podkriváň. Zásoby vody sa prudko míňajú, treba doplniť v krčme, ktorá síce existuje v mapách, ale v reále ju hľadáme darmo. Nechce sa mi žobrať o vodu niekde po domoch a pýtam sa miestneho mládenca, či tam majú nejakú krčmu. Nasmeruje nás a onedlho ju nachádzame. Je pred pätnástou a krčmár sa ešte len chystá otvoriť, ale keď vidí zúfalstvo v našich očiach a vyplazené vysušené jazyky, zľutuje sa a načapuje nám všetko podľa želania. Dojem pizzu zo včera a hurá do ďalších kopcov, smer Detvianska Huta. Aj na tomto úseku je dosť oku lahodiacich miest, lazy striedajú lazy a tie zas ďalšie lazy. Ale už sa začína na mne podpisovať únava a oťažievajú mi nohy - predsa len, výškové metre naberáme dnes raketovou rýchlosťou, preto vítam, keď sa nám v Hute postaví do cesty pub. Do kofoly tentokrát nasypem aj jeden rum, aby som hlavu priviedol na veselšie myšlienky. Partia lesných robotníkov, sediaca na pive, sa nás pýta, odkiaľ ideme. Váham s odpoveďou, aby si nemysleli, že si z nich strieľam. Keď im to nejako prijateľne vysvetlím, jeden z nich sa opýta: „Ale do lesa by ste robiť nešli, že?“ Odpoviem diplomaticky, že ja stále vravím, že keby môj dedo vedel, ako bohapusto míňam haldy energie, ruky a hlavne nohy by mi polámal. A ešte prepoviem, že ak mi zaplatia toľko na hodinu, koľko dostávam za sedenie za počítačom, pôjdem aj do hory robiť. Doberáme sa navzájom ďalej a nasleduje tradičné strašenie, že nás oboch, kým prídeme do Lomu nad Rimavicou, zožerie medveď. Venujú nám ešte nedojedené chipsy a lúčime sa.

Rum nepomohol, do kopcov sa mi ide stále ťažko a opakuje sa podvečerná situácia z prvého dňa. Je mi zle od žalúdka, tak trochu spomalím. Odbočíme k prameňu Ipľa, aby sme dobrali vodu na noc. Tam sa trochu čerstvou vodou popravím a ide sa mi znova dobre. V Lome nad Rimavicou, nezožraní medveďom, dáme v krčme poslednú kofolu proti nočnému zaspávaniu. Je po dvadsiatej, máme za sebou rovných 120 km. Prejdeme ešte cez Drábsko, zapíname čelovky a pod Dlhým grúňom sa znova spájame s Rudnou magistrálou. Zo začiatku ideme pod horou a naskytujú sa nám krásne pohľady na vysvietené dedinky, ktoré sa začínajú ukladať k spánku. My zatiaľ nie. Po lúkach sa nadobro vnoríme do hustých lesov Veporských vrchov. Kilometre vôbec neubiehajú, terén nie je ľahký a v zjazdoch musíme potme dávať bacha na pády.

Pod Klenovským Veprom nabiehame na traverzovú zvážnicu. Ak sa tá, vysokou trávou zarastená cesta, dá zvážnicou nazvať. Podchvíľou prehadzujeme bicykle cez spadnuté stromy, boríme sa v nejakej bačorine, skrátka viac tlačíme, ako jazdíme. A mlčíme. Každý si vo vnútri preživa svoju formu nasratosti, aj keď z toho nie som extra rozhádzaný, lebo niečo podobné som tu očakával. Ani za Sedlom pod Vartou sa terén moc nelepší a v jednom zo zjazdov neodhadnem v tme vzdialenosť suchého kmeňa od chodníka a do ľavej holene sa mi kolmo zapichuje jeden z trčiacich krátkych konárov. Kosť našťastie zvíťazí, konár odstrelí kamsi predo mňa a ja zrevem od bolesti tak, že ma počuť až v Tisovci. Pozriem dole a celá holeň je zaliata krvou. Skúšam pedálovať, ide to a žiadnu rušivú bolesť pri tom necítim. Trochu mi prekáža, že mi ranu pri jazde ošľaháva tráva, občas malinčie, ale aspoň mi to stiera krv z nohy a po chvíli krvácanie prestane a ďalej sa tým nezapodievam. Zo sedla Machniarka do sedla Bánovo prudký zjazd dole radšej tlačím. Odtiaľ je to už pohodový zjazd, ale začína nás oboch uspávať. Nedeľa sa začína prehupovať do pondelka, je čas nájsť si ubytovanie.

Vyjdeme na lúky nad sedlo Zbojská a vtom si spomeniem, že je tu rozhľadňa. Pozrieme do aplikácie, nikto z našich tam nespí a v tme sa snažíme ju pomocou čeloviek v diaľke nájsť. Podarí sa a odbočíme k nej. Vbehnem dovnútra oskenovať ubytko a hneď na prízemí ma vítajú vypchatý jazvec s diviakom. Vedľa toho teda naozaj spať nechceš. Na každom poschodí iné zvery, taktiež vypchaté. Až hore prázdno. Zbehnem si teda dole pre veci a keď ich dávam dole z bicykla, zjaví sa vedľa nás, potichu ako duch, biely salašnícky pes. Ani sa nestihnem zľaknúť. Je v klídku, chcel by asi niečo pod zub, ale sami máme málo. Opäť okolo jednej v noci líham na drevenú podlahu rozhľadne. Trochu tu prefukuje, tak zabalím do spacáku aj hlavu a onedlho spokojne odfukujem. Sumár dnešného dňa: 147 km a 4 091 m výškových.

Deň 3.

Budík neúprosne dodržuje časový harmonogram a nenechá nás spať ani o minútku dlhšie. Pozviecham sa a celkom ma udivuje, že nohy zatiaľ po tých porciách vôbec neprotestujú. Pobalený sa chystám na zostup z vrchného poschodia rozhľadne, prídem ku schodom, posvietim dole... A vráti ma pol metra nazad od ľaku. Drbnutá vypchatá srnka! Úplne som na tú zverinu na dolných poschodiach zabudol. Dnes nám balenie trvá akosi dlhšie, vyrážame až pred pol šiestou. Prechádzame okolo salaša Zbojská. Vnútri je zamknuté jediné teplé jedlo, ktoré sme mohli mať na trase na tých dlhých kilometroch bez civilizácie a včera nám uniklo o blbé štyri hodiny. Aaale, dobré budú aj konzervy. Pri železničnej stanici pobieham hore dole a hľadám studničku.

Podarí sa, dotankujeme a začíname krasojazdu Muránskou planinou. Do kopca, samozrejme. Cesty sú ale fajn a ani sa nenazdáme a brzdíme pri zrube Burda. Personál sa práve zobúdza, pýtam sa s tajnou nádejou, či si tam môžeme vytiahnuť a zjesť vlastné jedlo, ak náhodou nevaria. Pánko podráždene odpovedá, že je ešte zavčasu a ani nerozkúrili. Ale svoje teda zjesť môžeme. Po raňajkách zjazdom k horárni Pätina, mrzneme v doline akoby práve vrcholil január, ale dlhé rukavice sa mi nechce loviť niekde zo spodku brašne. Našťastie sa hneď potom zahrievame ďalším naberaním prevýšenia. Nekonečnými zvážnicami, zato s nádhernými výhľadmi, sa dostávame na lúky nad Vaľkovňou. Oproti nám sa majestátne týči Kráľova hoľa a prostredie je priam rozprávkové. To sú tie chvíle, pre ktoré som sem chcel ísť a pre ktoré sa oplatí existovať. Súčasne si uvedomujem, že v podstate za dva dni a pár hodín sme sa dostali z Malých Karpát na koniec Nízkych Tatier a z vnemov a zážitkov mám pocit, že už sa tárame po Slovensku týždeň.

Romantiku pokazí pomerne dlhý úsek po hlavnej ceste cez Červenú Skalu, hneď potom, ako si urobíme krátku pauzu a povyzliekame sa na letno. V sedle Javorinka sa vraciame naspäť do divočiny. Volá sa Stolické vrchy. A začíname mať problém s vodou. Studnička za sedlom je nepoužiteľná a v mape žiadnu inú najbližšie kilometre nevidím. Zatiaľ to nie je kritické a na spodku vo fľaškách máme obaja malú rezervu. Po pár kilometroch za sedlom Severná lúka začujem vo svahu napravo slabý žblnkot. Nie je to studnička, po svahu steká nejaký minipotôčik, ale neváhame a naberáme do plna. Chutí po hline, aj sa na dne fľaše nejaká hlina usádza, ale lepšie ako zomrieť smädom. Po smiechu býva plač a hneď po nadšení z vody sa dostávame do kamenitého terénu plného konárov z ťažby, tak tlačíme. Od Priehybky na modrej to už ide aj na bicykli, lenže príroda sa práve rozhodla vyriešiť naše problémy s nedostatkom vody po svojom. Začína hrmieť. Keď prídeme k prístrešku pred Čuntavou, začína aj pršať. Vlezieme dovnútra a čakáme, ako sa situácia vyvrbí. Po párminútovom lejaku už iba mrholí, tak vyrazíme ďalej. Pod Ondrejiskom prichádza druhá, mocnejšia vlna. Zalezieme pod husté smreky a znova vyčkávame. Po pár minútach začujem hukot a vidím, ako sa k nám blíži biela stena. Krúpy, výborne! Nemám rád na hlave cyklistickú prilbu, ale tentokrát som za ňu vďačný. Tečúca voda zo svahu nás začína na našom stanovisku vyplavovať, v teniskách bazény, niet na čo čakať, ideme ďalej.

Búrka po chvíli ustane a o tri kilometre ďalej na Honzovskom niet po nej na zemi ani stopy, tuším sa točila iba okolo nás. Prichádzame k chate Gápel a vidiac lavičky a stôl, vyhlasujem neskoroobednú pauzu. Dnes to vôbec neodsýpa, sú tri hodiny poobede a ešte nemáme absolvovaných ani 70 km. „Musíme nájsť nejaký prameň, hlinová voda mi začína dochádzať“ vravím Vladovi. „A tamtá strieška pri jazierku nebude studnička?“ ukazuje mi on. Je, vďakabohu, do večera máme vystarané. Vlado pozerá do mapy a navrhuje zbehnúť do Dediniek na nákup. Zostalo nám obom po jednej konzerve a dvoch kúskoch pečiva. Mne sa ale nechce zbiehať z trasy a strácať a naberať výškové metre naviac. „Ono sa to nejak vyrieši samo“ vravím a sám tomu neverím. Na Dobšinskom kopci teda pokračujeme po trase. Prichádza znova na hovno terén, tráva kamene, konáre, potom zrazu krásna široká cesta, zas na hovno terén, zas celkom dobrá cesta. Vôbec netuším, kde sa práve nachádzame a prestáva ma to baviť, nohy nechcú ťahať.

Zrazu sa zjaví pred nami tabuľa Útulňa Gálová. O tej idú chýry, sledujem stránku Cesty hrdinov SNP a tam píšu putujúci o nej často. Inštinkt mi hovorí, že tu bude jedlo. Jedlo, ktoré zajtra ráno budeme nutne potrebovať. Vonku debatí partia chlapíkov, ktorí tu evidentne plánujú dnes prespať. Prihovoria sa nám a pýtajú sa odkiaľ ideme. Po objasnení našej krížovej cesty sa jeden z nich spýta: „A nie ste hladní?“ Hovorím, že momentálne ani nie, ale že už skoro nič so sebou nemáme, iba na večeru a civilizácia v nedohľadne. „Poďte, my máme toho dosť!“ a začnú nám tlačiť do rúk všetko možné. Berieme si iba dve paštéty, pár krajcov chleba a papriku a popri rozhovore a popise našej trasy spraceme ponúknutú nakrájanú slaninu. Ďakujeme na viackrát za záchranu našich biednych životov, lúčime sa a zbehneme ešte k výdatnému prameňu, dotankovať vodu.

Do sedla Súľová je to zase hnusný terén, okrem vetra sme na úzkom turistickom chodníku ošľahaní aj rôznymi druhmi vegetácie. A hneď za tým prudký kamenistý zjazd, na ktorom ma zrazu podšmykne... Našťastie som v strehu, nechám bajk bajkom, odrazím sa z pedálov a dopadnem do matrixovej polohy - do podrepu na nohy a ruku, ako Neo vo svojej najlepšej forme. Odnesie si to iba pravý členok s pár tržnými rankami od bicykla. Okej, obe nohy už sú „pokrstené“, dobrá nálada ma neopúšťa, veď máme čo jesť. Až kým mi kúsok nižšie nezačne divno, samovoľne bočiť predné koleso. Defekt! A to som si na Gálovej vravel, že stíhame Skalisko za svetla. Pravdepodobne mi seklo dušu o ráfik na tých veľkých kameňoch. „Nachystaj v sedle náradie, ja to zbehnem dole peškom“ vravím parťákovi. Začnem za ním sklusávať a po 50 metroch vidím za zákrutou smerovník v sedle Súľová. Kurwa, tesnota!

Ďalej už je terén v pohode, bez kameňov. Dobrá nálada je ale fuč. A ešte viac po tom, keď zistíme, že vymenená náhradná duša je tiež deravá. Tomu sa povie dôkladná príprava na preteky. Lepíme obe a vyrážame zvážnicou popod Peklisko a Čertovu hoľu na stíhaciu jazdu, aby sme dohnali stratený čas. Tesne pred Skaliskom ma upúta rozľahlé malinčie, stmieva sa a ja si vravím, že snáď práve teraz v rodine Medveďových nie je čas na oberačku. Na Skalisku sme pred deviatou a je už riadna tma. Postupujeme v tmavom lese v zjazdoch pomaly a opatrne, prípadný pád by mohol razom zmariť celé doterajšie snaženie.

Pri obchádzke Ramzovej a zjazde do sedla Krivé sa začína prejavovať nedostatok spánku. Idem ako v tranze, zdá sa to nekonečné a po pravici mám vysoký väzenský plot s ostnatým drôtom. Halucinácie som už párkrát zažil pri niekdajších ultrabežeckých nočných výbehoch, takže ma to necháva chladným. Nech si hlava myslí, že tam je bárs aj celá Ilava, ja hlavne nesmiem zaspať.  Konečne sedlo, dávam si Snickersku, lebo podľa mapy nás čaká pred zjazdom dolinou ešte jeden krátky a prudký výstup nad ňu. Ale aký! Hneď zoskakujeme a tlačíme štýlom zaprieť nohy, posunúť bajk o dva metre vyššie, zaprieť ruky do riadidiel, vydýchať sa a tak dokola. Vlado nadáva a to uňho nie je zvykom, ja sa vždy po vydýchaní nahlas smejem. Buď začínam byť zrelý na psychiatriu, alebo mám prebytok cukru z tyčinky. Keď sa konečne vydriapeme, zistíme, že zostup do doliny je potme a asi aj po svetle nezjazdný a pokračujeme v tlačení našich strojov. Ja sa smejem a spievam si, Vlado nadáva. Vysvetľuje mi, že mu tie veľké kamene riadne masírujú okolie nedávnej zlomeniny. Už mi do smiechu nie je, snáď to do doliny zvládne. Konečne vchádzame na asfalt a začíname zjazd na Starú Vodu.

Je skoro polnoc, sledujem kužeľ svetla z čelovky v jemnom opare hmly pred sebou na asfaltke, počujem monotónne hučať koleso môjho bicykla a snažím sa udržať oči otvorené. Tretia jazda tmou v slede za sebou, dva triapolhodinové spánky-nespánky na tenkej alumatke kdesi v teréne. Ale to ste už všetko čítali. Po Vladovom páde sa snažíme spolu komunikovať, vyspevujeme, popisujeme si, kto mal práve akú vidinu, ale akonáhle stíchneme viac ako na 10 sekúnd, zatvárajú sa mi oči a preberie ma až jemná strata rovnováhy a prudké myknutie kormanom do strany. Uf, toto bude dlhé. Ideme skoro krokom, aby sme minimalizovali zranenia pri ďalšom prípadnom páde. Konečne sa objavia prvé domy a svetlá a to nás definitívne preberá. V strede dediny doberáme vodu z prameňa a obzeráme prístrešok za kostolom, má ale kamennú podlahu, ide sa ďalej. Nižšie je podľa mapy ihrisko a zastávka busu, možno čosi nájdeme tam. Ihrisko je bez tribúny, ale zastrešená zastávka má nezvykle širokú a nezvykle dlhú lavicu. Našťastie, inak by sme si boli nútení ustlať na mokrej tráve na ihrisku, ďalej by to už asi nešlo. Rozkladáme spacáky, okolo prefičí smerom do dediny policajné auto a počítam, že na spiatočnej ceste sa páni pristavia a budú sa vypytovať. Nechajú nás ale na pokoji, pravdepodobne chápu našu situáciu. Prvý autobus ide o pol šiestej, to už budeme dávno fuč, nebudeme zavadzať cestujúcim. Dnes to vďaka rôznym nepriaznivým okolnostiam nejako nepribúdalo a zastavili sme sa na 117 km a 3 260 m výškových. Dobrú krátku noc si prajeme.

Deň 4.

Ráno sme ready vyraziť o 5:15. Noc bola nakoniec pomerne teplá a vyspal som sa doteraz asi najlepšie, aj keď na úzkej lavici. Ideme kúsok po hlavnej smerom na Spišskú Novú Ves, potom prekročíme rieku Hnilec a stúpame zvážnicou pod Švedlárskou horou. Vlado má nejaké technické problémy, čakám ho a predbieha nás Peter, jeden z účastníkov. Vyššie zasa stojí on a vyzlieka ranné vrstvy. Keď ma druhýkrát dobehne, dáme sa do reči. Rozpráva, ako spal na Burde v senníku a v noci sa niečo obrovské prišlo vyčľapotať v malom jazierku. Striehol vraj s pripraveným sprejom proti medveďom, ale po okúpaní to veľké niečo opustilo priestor. Adrenalínový zážitok, závidím. Hore nám Peter zdrhne a my sa zastavujeme pri lavičkách a božích mukách Pod holým vrchom na raňajky, pojesť posledné zásoby. Smerujeme do Poráča a tabuľa pred zjazdom nás upozorňuje, že je nebezpečný. Na jeho konci sa uškŕňam, keby tak tvorca tabule videl len polovicu našich zjazdov na doterajšej trase, hah.

V Poráči nezastavujeme a stočíme to do Poráčskej doliny popod NPR Červené skaly. Prejdeme cez Slovinky a nasleduje nekonečný stupák k Tatarkovmu krížu. Od rána riešime, či poslednú noc skúsime potiahnuť do cieľa bez nocovania. Vlado si tie nepohodlné a krátke spania zatiaľ nestihol obľúbiť a ďalší nocľah vonku by vraj už nerád absolvoval. Ja sa na to moc necítim, ale nebránim sa - viem, že sa to pri dobrej konštelácii hviezd dá. Uvidíme, nechváľ deň pred večerom. Prefrnkneme ponad Plejsy a okolo lomu Kurtavá skala sa spúšťame do Margecian. Prepadneme obchod a mne po doterajšom nedostatku jedla padne zrak na polkilový pikantný majonézový šalát a s chuťou ho na lavičke pred obchodom spracem. Trasa ďalej vedie dlho po hlavnej ceste, smer Prešov, až na Banský vrch. A mne sa začína driemať, nohy oťaželi, nevládzem, nechce sa mi, plný žalúdok mi vadí pri zaberaní do kopca. Asi to chcelo menšiu porciu šalátu, ale povedz si, keď prakticky dva dni hladuješ. Celý úsek cez Sedlice a Ruské Pekľany idem iba silou vôle, v diaľke sledujem búrku a vravím si, že už len tá mi chýba k nirváne. Búrka nás našťastie minie o pár stoviek metrov.

Stále som malátny a preberiem sa až za riekou Svinka v prudkom stúpaní po modrej turistickej. Nasleduje obligátne posúvanie bajku a vydýchavanie sa každé dva metre. Našťastie nie dlho a neviem prečo, ale tieto úseky ma vždy rozosmievajú. Po pikantnom šaláte aj smädí a začína mi dochádzať voda. V Drienovskej Novej Vsi vyrazím oproti staršiemu pánovi, v dobrom úmysle, spýtať sa na krčmu. Spusti na mňa: „Neidz ku mne, boha ti, bo ma zrazíš, nehaj ma tak, všetci vedia, že som neni v poriadku, tak mi daj pokoj, idz preč odo mňa!“ Zostanem ako prikovaný a neviem, či sa mám smiať, či byť vážny. Ok, skúsime o dom ďalej, vlastne o dedinu. Tam ale krčma vraj nie je. Tak šikovno cez polia a lesíky do Kokošoviec. Tam stretáme otvorený obchod, neváhame a dopĺňame tekutiny do fliaš aj žalúdkov.

Tu vymieňame Rudohorie za Slanské vrchy a prechádzame okolo vodnej nádrže a rekreačnej oblasti Sigord. Pred Zlatou Baňou odbočíme doľava a znova do kopcov. Keď prídeme na Sedlo Červená mláka, začína svoje poobedné predstavenie búrka. A aby sa riadne predviedla, postupne stále pridáva. Až tak, že o chvíľu nedokážeme navigovať ani cez nepremokavé obaly smartfónov a kvapky si robia s displejmi, čo chcú. Keď mobil ako tak sprevádzkujem, učím sa trasu radšej naspamäť. Nohy máme už totálne premočené a búrka sa točí stále nad nami a chčije a chčije. Keď konečne prestane a Vlado prehlási, že to vyzerá, že sme z najhoršieho vonku, spustí sa o dve minúty ešte väčší lejak. Zjazd je asfaltový a dlhý a my ideme viac menej po pamäti, dážď bičujúci oči nám nedovoľuje užiť si ho. Vyjdeme z lesa a pod kolesami sa nám zjaví suchá cesta. To snáď nie! V dedine Soľ zastavujeme v kebabárni, miestni na nás pozerajú ako na prízraky a pýtajú sa, kde pršalo. Keď dupnem nohou na dlažbu, zo špičky tenisky mi vystrekujú malé fontánky vody a klepe ma od zimy, hoci je určite cez 20°. Prisadne si k nám miestny tridsiatnik a pýta sa nás, odkiaľ a kam. Na odpoveď odkiaľ ideme, nám strúha poklony a vraví, že aj on chodí často jazdiť na bicykli niekam do Spodnej Dolnej a tam a späť robí 23 km. Poklony radšej neopätujem, napadne mi iba slogan: Jazdi ako vieš a chceš a píš ako počuješ. Na odpoveď kam ideme, vraví, že to nás ale čakajú veľké kopce.

Lúčime sa a pokračujeme po poľných a lesných cestách a márne čakáme, kedy prídu tie veľké kopce. Oproti doterajšiemu profilu sú to také milé pahorčeky a postupne navyšujeme dnešnú dennú priemernú rýchlosť. Začína sa zmrákať a definitívne sa dohodujeme, že skúsime potiahnuť bez spánku do cieľa. Zastavujeme teda v Slovenskej Kajni v krčme a nabíjame všetky fľaše kofeínom, rozumej kofolou. Za Žalobínom pod lesom znova zastavíme na rýchlu konzervatívnu večeru z konzervy a po nej sa nadobro vnárame do tmy, snáď do poslednej noci na trase. Kilometre pribúdajú ako po masle, keďže pribudlo aj asfaltu, zrazu sme podchvíľou v nejakej civilizácii, dedina strieda dedinu. Ohradzany, Veľopolie, Udavské, v Belej nad Cirochou zastavujeme a pokúšame sa dobiť telefóny, ale zisťujeme, že obe Vladove powerbanky sú už bez šťavy. Po zlyhaní mojej mi jednu poskytol a aj keď sme sa snažili šetriť a pri dlhších zastávkach v krčmách dobíjať, momentálne sme nahraní. No, bude to napínavejšie ako elektrické napätie, mám na svojich telefónoch 5 a 9%, Vlado hlási na jeho niečo cez 20%. Snažím sa teda narýchlo si zapamätať dôležité odbočky. Zlaté papierové mapy, tie sa tak rýchlo nevybíjali.

Za Belou nad Cirochou nás čaká blatová vložka po nedávnej búrke. Zo dvakrát ma podšmykne, takmer sa skydám a na teniskách mám zrazu po kile bahna. Škaredo nadávam, radosť z rýchleho postupu sa vytratila. Za Zemplínskymi Hámrami už pred jednou hodinou nočnou nabehneme na cyklistickú Karpatskú magistrálu a je to teda poriadna nuda. V podstate iba traverzujeme pohorie Vihorlat vo výške okolo 600 mnm, terén je jednotvárny a kofola prestáva účinkovať, zas mám problém udržať sa v bdelom stave. Vlado je prekvapivo v pohode, úplne čulý a obetuje pre mňa svoj posledný kofeínový gél. Nakopne ma to iba na polhodinku a znova sa trápim. Po hodine a trištvrte nudného traverzu prichádzame konečne na žltú značku a spúšťame sa do dediny Strihovce. Následný dlhý zjazd do Dúbravy si vôbec nepamätám, jediné záblesky sú moje vnútorné monológy („Drž sa stredovej čiary, aby si nedrbol vedľa cesty“ a „Vydrž Prťka, vydrž!!!“) a čakanie na tabuľu s nápisom Dúbrava. Odprisahal by som, že som tabúľ s úplne iným názvom obce videl minimálne šesť, hoci sme prechádzali iba cez jednu dedinu okrem Dúbravy. Vlado mi zdrhol niekam dopredu do hmly a ja začínam byť zúfalý, lebo sa mi zdá, že nejdem dobre, ale nie som schopný to sám vylúštiť a hľadám iba spôsob, ako udržať oči otvorené. Konečne správna tabuľa a na odbočke Vlado, nepoblúdil som. Veď ani nebolo kam, ale vysvetli spiacemu človeku.

Na chvíľu sa preberám a dávam mladíkovi pokyn, aby sa so mnou rozprával až do cieľa. Ale je to ešte nekonečných 10 km, stále dvojciferné číslo. A posledné stúpanie. Do kopcov už nohy vôbec nechcú zaberať, sú tiež v spánkovom móde. Mám momenty, že musím uvažovať, kde to vlastne presne som a prečo som tu. Miesta, zákruty, cesty sa mi spodobujú do známych miest z okolia domova a dosť ma to dezorientuje pri uvedomovaní si reality. Z letargie ma na chvíľu vytrhne obrovský diaľničný most, pod ktorým prechádzame. Diaľničný most skoro na ukrajinskej hranici? To vieš! Ležérne pod ním zasvietim čelovkou hore, aby zmizol a stal sa tak mojim posledným preludom na tejto trase. „Už to bude iba dole kopcom a sme v cieli“ vytiahne ma z inej dimenzie Vladov hlas. To ma definitívne preberie, začínam si spievať, vykrikovať budovateľské heslá a iné kraviny a s chuťou vyberám záverečné zákruty zjazdu. Beňatina! Dokázali sme to, kurňa! A rýchlejšie, ako sme plánovali. Sú 3:40, streda ráno. Knihujeme si dnes 210 km a 4 307 m prevýšenia, celkovo 660 km a 15 400 m. Pred penziónom čaká Aleš, gratuluje, vešia na krk pamätné medaile a podáva nám oslavnú pálenku s oslavným pivom. Moje prvé pivo na tejto trase, kto ma pozná, nepochopí.

Začínam si uvedomovať, že toto je naozaj koniec a radosť sa strieda s jemným smútkom. Koniec nádherných prírodných scenérií a výhľadov, koniec intenzívnych zážitkov, dobrých aj nepríjemných, koniec východov a západov slnka pod holým nebom, koniec mojich prvých bikepackingových pretekov. A nevyhrali tieto preteky nakoniec tí, čo budú na trase najdlhšie? To nech si zodpovie každý účastník sám pre seba...

Epilóg

Už zase je tma a ja prehadzujem naložený bicykel cez spadnuté stromy niekde pod Klenovským Veprom a brodím sa vo vysokej tráve a v bačorine. Do toho znie pravidelný buchot z veľkej diaľky…d-dum, d-dum, d-dum. Na zatrúbenie vlaku sa strhnem a zdvihnem hlavu. Sedíme vo vozni rýchlika do Trenčína, Vladovi vedľa mňa hlava klimbá v rytme jazdy. Jazdy vlaku, na ktorý sme hneď doobeda po skončení pretekov a bez spánku došli ešte na našich bajkoch. Záverečných, nepovinných 40 km po hlavnej ceste do Michaloviec. Je to prvý letmýspánok po 30 hodinách bdenia, ale na tom vôbec nezáleží, doma to dospíme. Usmievam sa a snažím sa znova zadriemať a vrátiť sa tam, pod Vepor. Alebo kamkoľvek inam na tú trasu plnú zážitkov a pocitov, ktoré sa úplne všetky do písanej podoby previesť nedajú. Viem, že sa tam budem v mysli vracať ešte dlho a často. Na nezabudnuteľný Slovakia Divide 2022.

Johnny Pristach

Foto: Bohuš Tamáš, Stanislav Hvizdoš, Michaela Gerdová, Aleš Melichařík