Tatranská Haute Route po Československy

Pohyb je jeden z príznakov života, či ako sme sa to učili na prírodovede. Preto sa treba hýbať, aby ostatní vedeli, že ešte na vás môžu pokojne aj pekne hovoriť. Takže krásne počasie, stabilizujúce teploty a kopec ďalších faktorov prispelo k tomu, že na piatok som vzal roha (voľno v práci) a išiel sa kúsok zrelaxovať do prírody tatranskej, domovskej. Štart vo štvrtok z Bratislavy o 21:35 veštil zaujímavé medzičasy. Na Donovaloch pekne bielo, kopy snehu tam kde majú byť. Do Popradu som došiel o pol druhej ráno. Spať nebolo veľmi kedy, a tak budík ráno o pol siedmej velil vstať.

Najtažšie je vždy sa potom správne rozhodnúť kam a čo ísť. V aute je na to pár minút času, sledovanie panorámy v 4D počas jazdy mám natrénované rokmi. Skúsim niečo menšie, počasie má byť neisté s výhľadom na zhoršenie. Odbočka na Popradské pleso, zastávka električky a som tam. Len dojazd k parkovisku je porcelánový tankodrom, o grédri cez odmäk ešte asi nechyrovali, zato šesť eur pýtajú spoľahlivo. Nástup do veľkej školy v prírode zmeškám, bude to na poznámku do knižky, od vodárne obúvam lyže o 8:23. Krásne slnko a čistý vzduch na chvíľu prerušia tri tereňáky z Majláthky, no Euro6 dízel limit to asi nebude. Ale Defíku sa to dá z úcty prepáčiť. Nefúka, ale je krásne slnko. Asfaltka komplet vysnežená, rovná, s dvoma koľajami od áut, len ten sneh je biely betón, tvrdo, od esíčka aj ľadovo.

Na Popradskom som okolo deviatej, akurát banda vyliezla z raňajok a rozlieza sa po okolí. Okolo hotela je modrý ľad, všetci nastrojení, lezci aj šľapači, ale iba jeden z nich nepodceňuje riziko a poctivé mačky obul už na schodoch. Okolo hotela mu to ide fajne, síce škrípe po ľade, ale nám ostatným vykrúca päty aj celé lyže. Za mostíkom popri potoku je to už na haršajzne, betón tvrdo, v tieni celé dopoludnie. Traverzy sú lakocinka, členky si užívajú Eckensteina v F-jednotkách. Keďže mám zohriaty motor, nechávam všetkých za sebou, nepomáha im ani sytič.

Na Zlomiskovej rovni okolo 10 am dávam vodu a horalku, palivo. Smer Východná Železná brána, ďalej sa uvidí, aký bude sever. Skaly krásne omrazené, osnežené. Nad Ľadovým plesom zbadám partiu troch, smerujúcu na Sedlo pod Drúkom, ale jeden sa na pešo vracia dole. Rovno ku mne... Hmmmm dačo asi spadlo... A veru prilba v sfúkanej zákrute, beriem do ruky a 10 výškových mu ušetrím. Chalan ďakuje a hneď podľa hlasu spoznávam „týpka“ Adama Kadlečíka z prechodu prechodov. Na minútku dáme reč, nechávam pozdraviť spolužiaka Miša S. A želám dobrú jazdu a nech teda padajú iba prilby. Samozrejme cestou robím fotky, aj detailné, Martin vieš komu a na čo ich použiť. V galérii aj s popismi pre lepšiu sledovanosť článku a lepšiu sledovateľnosť trasy.

Do Brány pohodlné schody, aj keď stále tvrdo, mačky ale nebolo nutné použiť, bezvetrie strieda jemný vietor, objednaný ako chladenie. V sedle fúka viac, za pár minút bez rukavíc mi je už aj zima. Zdola sa blížia dve postavy na lyžiach... Uvidíme kto to je. Výhľad je super, vidno aj hrebeň Nízkych Tatier, zvyšní skialpinisti išli asi na Vysokú alebo Zlobivú... Kto vie, do Brány už nejde nikto viac. Postavy sú chytro hore, párik, oťukávame sa, 2-3 otázky, čo kde kam ako je plánované... A keď vysvitne, že na druhú stranu to poznajú, lebo to šli po častiach, tak je rozhodnuté. Jana a Štěpán, športovci, čerství absolventi lavínového kurzu u Mira Peťa v Jasnej. Ísť to sám je pohodlné, ale takto v trojici o dačo viac bezpečnejšie a zábavnejšie. Hlavne keď Štěpán sa snaží hovoriť po slovensky, a tie dvojhlásky mu krásne idú. Na oplátku sa mne akosi prepol jazyk do češtiny, a tak v podstate "celou tu dobu vyprávíme kdo jak umí a vládze s dechem, čo nie je úplne najľahčie" :-) Kontrola piepsov, všetko ide ako má. Ja nemám lopatku (druhá poznámka do knižky, no nemal som furt jednotky), už som ju nechcel pechovať do batoha a ťahať celú trasu. Ozrejmíme si postup, dohodneme kam a ako lyžovať, pokyny, kde a ako sa čakáme (nenápadne testujem, čo všetko si pamätajú z kurzu, ale dávali dobrý pozor a vedia dosť, pochvala obom) a ako bezlopatkový domáci dostávam džentlmenskú prednosť vo funkcii trhača lavín. Tie ale nehrozia, predpoveď je dvojka, všetko pevné, stuhnuté, sadnuté až betónové.

Prvé metre do Kačacej sú tvrdý biely betón a potom už krásny fúkaný cukr moučka občas líznutý polohrubou špaldovou múkou a po krajoch trochu sivšieho porcelánu, ale dá sa nájsť pohodlná stopa na oblúčiky, netreba ani skákať veľa. Podmienky super, naširoko vysnežené. Odboka ich púšťam a robím zábery. Spokojnosť obojstranná, aj lyžovať vedia slušne v tej expozícii a teréne. Ako „guide“ budem fakt len na miestopis a historky :-) Na pláni nižšie rovná doska tvrdá, občas fúkaná, pozor na špičky, traverz ponad Gerlachovské spády doprava a šup do úzkeho... Tam je ľadovo, nieže na korčule, ale na zbrane. Ale prešuchnúť sa to dalo, opatrne. Dole a traverzom ku Svišťovému potoku si ešte užijeme pekné oblúky v akurátnom snehu, prašan to nie je, ale sypké dosť na ľahké točenie. Dávame pásy a rovno aj haršajzne, tušíme, že to bude celý čas o tom hliníkovom šeleste.

Obzeráme galériu pani Zimy, severy sú biele, Snežná galéria bielo biela, Pustá lávka tiež. V diaľke Váha s prevejom ako zmrznutá vlna kdesi na Havaji. Spádová dolinka s ľadom, presne tam kde má byť. Dotankujeme cukor, ja si cucnem už druhý tuhší jogurt v plastikovom „a la gel“obale, šak nielen Vetroplach minimalizuje váhu :-) Chutí to skvelo, ale treba silno ťahať tú vanilku. Pocitovo chladno, naťahujú sa mraky, ale na fotke to vyzerá bombovo. Múdre Štěpánove hodzinky ale udávajú iba okolo nuly... Takmer bezvetrie. Nechce sa nám veriť, že také super podmienky a nikto za nami ďalej nejde. Na juhu fúka a sever skrytý v tichosti, umožňuje pokračovať ďalej. Nekonečný výstup Litvorovou dolinkou do Prielomu, to si pamätám z jari, za každým kopčekom už čakáme Zmrznutý kotol, ale ide to pomaly. Nejdeme na bomby, ani pretekovo, ideme na radosť, kocháme sa, debatujeme.

Pod Prielomom sa zahmlieva dolina, ale trafíme, vieme kade treda ísť, mapy pomáhajú. Posledný strmý úsek dáme mačky a vydupeme to z hmly do slnka, aké prekvapko. Pod nami na západe je slovenské more, veď sme v ňom nechali pár litrov slaného potu, a nad morom tie končiare z básnických zbierok povinného čítania. Na západ more, na východ krajina, stojíme chvíľu bez slov, ťažko dačo povedať. Kukáme na svet, kým vidno, ďakujeme za skvelý výhľad. Prednáška z miestopisu nasleduje potom, dačo vypijeme, na minútu nás skryje hmla, a potom znova odkryje Veľkú Studenú dolinu. Fotky a fotky, pre dnešok už vyššie nepôjdeme, ak bude na Zbojníčke voľno, nocľah máme tam.

Cvak do lyží a Prielom v oblúkoch ako na rovnej tabli, žiadna stopa, ani pešia ani lyžiarska, ani kamzíčia... Chýba už len menčester. Nie nechýbal, výborne bolo aj takto bez neho. Svišťový štít naľavo síce so snehom, ale pomerne biedácky, v hornej časti sa musí štrikovať pomedzi kamene. Dojazd na chatu 4 PM, vybavenie nocľahu, debata pri pive a čaji. Večera o pol siedmej, guláš s štyrmi knedľami a kamarátom vegánske zemiakové placky s pečenými zemiakmi, chutilo všetkým. Dlhé rozhovory o všeličom, a tu sa spája všetko so všetkým v jedno, zapína sa generátor, svieti žiarovka a duša má pokoj a radosť (slzy som musel potlačiť, no). Janko, že na nás tak myslíš a posielaš sneh a dobré počasie, to je veľmi fajn, ale že mi pošleš týchto dvoch športovcov, ako sa ukázalo aj karavanistov, s rovnako-podobným prístupom k cestovaniu a objavovaniu, tak som teda nečakal! To bolo jasné zhora znamenie, že nám dakto tam hore drží palce. Ďakujem ti aj za tento moment, ktorý trval dva dni a pretrvá ešte veľmi dlho ako spomienka.

Dohadujeme ráno, podľa počasia (rôzne modely a stránky hovoria rôzne veci, čísla, smery vetra atď.) pôjdeme ďalej ak sa bude dať. Ťažšiu časť už máme za sebou. Spať o 9 PM, vedľa traja Poliaci ľahli a o štyri minúty už lietali triesky. Keď si unavený, ani píla vedľa ťa neruší. Ráno vstať na východ Slnka, mínus sedem, pretrieť oči, zhltnúť raňajky a o 7:52 vyrážame od antény smerom pod Malý závrat, traverzom (zase Alumini music) popod Javoráky. Ťahám vpredu lebo fúka a ten windbloc na mne je už iba na štítku. Na hrebeni z Prednej veže vidím kamzíka, sleduje nás. Ukazujem parťákom palicou bez slov, na 50 m nebudem kričať, pochopili ihneď, to sú tie momenty, ked slová netreba. Po včerajšku aj tak hlas chripoce, nie som zvyknutý kvákať toľko a v takej kose.

Stúpanie na hrebeň Streleckej veže v tieni, ale stopa fajn, biely tvrdý podklad. Dávame pauzu na čaj, miestopis, vtipy (Kolená v prdeli ale oči dobrý... To keď mi Štěpán v kontexte pauzovej únavy zahlási podozrivé kamzíky na Východnej Slavkovskej veži, len sa málo hýbu). Nad Popradom jemne zahmlené, jemne fúka, Taliani furt posielajú dačo ako Iľkovci hovorili... Traverz popod Širokú vežu na slnku, zo steny už padajú malé ľadové pozdravy. Pod Priečnym fotím delikátne trasy, vysnežené sú sľubne. Pri vyberaní haršajzne z viazka mi jedna padá dole na Strelecké polia, das 60 výškových, krásne zvoní... Vyprevádzam ju s povzbudzujúcimi pokrikmi... Spomínam na Martinov prípad, zakladám tradíciu a vravím Štěpánovi, že bez tohto „nadbehnutia si metrov“ sa to potom tak neráta. Úsmevy na oboch stranách, vraví mi, že „to budeš muset dojít“, no ta obúvam mačky, palice do rúk a po Steckovsky bežím dolu. Fakt sa to dá, ale už chápem prečo on aj v šľapkách chodil tak charakteristicky naširoko... Je to zvyk. Hore nazad dupem za minútu či dve (to už menej Steckovsky), ale bez batoha je to nalekko. Dobieham Janu aj Štěpána v Priečnom, nezdržal som ich ani dve minúty.

Pár fotiek v Priečnom o 10:02 am, dotankovať, ujasniť si trasu, ide sa na rannú kávu k Michalkovi. Prví zospodu už sú pri chate. Takto zhora to vidíme aj pri silnejúcom vetre a výškových mrakoch ako dokončiteľné ešte za prežiteľných podmienok (o 2 pm majú byť nárazy do 35 m/s). To stíhame. Prvých 12 m len šuchneme a zvyšok už krásna doska, tvrdá, neskôr s posýpkou cukr moučka aj na obrákové oblúky. Lyžovačka úžasná, lepšie než sme čakali, vietor ustal, závetrie Drobnej aj Žltej veže. Pri chate u plies už fajne duje (brúska do ksichtu), nasadzujeme pásy a rýchlo do tepla.

Pri vstupe do chaty krásny obraz zimy, lopaty pripravené, nedalo sa necvaknúť s dovetkom: U Michalka lopatovo :-) Káva chutí super, dotankujeme čaj a o jedenástej vyrážame smer Baranie sedlo. Nie sme prví, ale nevadí, stopa je, máme sa kade ťahať. Trochu síce strmo natiahnutá, ale dá sa (bez haršajzne ani krok). Posledný strmý úsek dáme mačky a čakany do ruky (tak pitbuly a woodpeckre sú pokrstené) a občas musíme zaľahnúť do svahu, lebo vietor nám ne tak páči lyže k Térynke (a že vraj južných smerov), nepekné kotrmelce z toho čumia. Nárazy sú ad hoc, takže sa nezdržujeme a sme hore v Baraňom sedle.

Prevej tentoraz žiadny, vysnežené všetko naširoko. Rýchlo zbaliť, zapnúť do zjazdu, aha pozor tam, pešiaci v hornom žľabe, podaktorí zostupujú aj s lyžami pešo... Trochu počkáme a lyžujeme opatrne, nech nepúšťame toľko bordelu dole. Rovný, široký, s hutným, nafúkaným snehom, drží skvelo, dá sa v plúžiku točiť. No ale kto si netrúfne, musí pešo. Pláň je rovná, treba si len vybrať 5-6 m pás, kde je dobrý sneh, bez ľadu a hrboľov, a potom sa dá ako ten letný slalom, aj obrák, prekvapivo super. Zdola húfy pešo na mačkách, pretekári aj tí pomalší. Fučí už výrazne, zo severných stien padajú snehopády cukru a prachu, horolezci zavesení v stenách sú ako v práčke na suchý Persil. Lyžujeme len keď prestane fúkať, lebo nevidno pod nohy, ubieha sneh s terénom plus difúzne svetlo k tomu. Ale to patrí k severu, no... Všetky zjazdy boli trochu v tieni a difúznom. Ale lepšie v difúznom na lyžiach ako v infúznom na JISke (JIPke po česky).

Dolný žľab „Fľaška“ širočizný, Účko zmizlo, ale ľadovo, dole asi ideme medzi prvými, nafúkané tam máme čerstvé cm, takže kristiánky ako z filmu, len tá glazúra hrkotavého porcelánu na kraji, na to pozor, držať si stopu. Ľutujeme nasledovníkov, hneď za nami už nebude tak rovno a mäkko, ale nechávame čo to dá. Dojazd cez Zelené pleso a ešte na hladine pri brehu podanie rúk a malá tichá gratulácia k „malej maturite“ s upozornením, že treba ale poctivo študovať a opatrne skúšať ďalej. 2 PM... Čas na pivo. Sme štastní, že to vyšlo, nikomu sa nič nestalo a boli veľmi dobré podmienky -počasie (95) a vynikajúce podmienky na lyžovanie (98 zo 100).

Návrat do „civilizácie“ po 2 dňoch samoty je nepríjemný, na Brnčalke plno ale všade, o chatu opretých isto viac ako 50 párov lyží, poväčšinou tých freeride širokých... Len teraz veľmi nebolo kde ten prašan hľadať... Si tak v duchu poviem... Výstava ako v Rysoch. A pri pive na chate hľa, sám „Rysmajster“ Peter Lichý s bandou. Tento výlet nebol o náhodách... Toto bolo nachystané, len nám nikto nepovedal vopred. Ale dobre i tak.

To trieskanie dverami v jedálni je otravné, sklenená výplň fajne rinčí, ľudia sú... No chata krásna, jedlo super, ale dlho sa nezdržíme. Obujeme pred chatou, bude to na korčule, ako sme počuli. Posledný vysokohorský miestopis, ľady v Svišťovke, Nemecký rebrík – Pochylí, a pluhujeme dole v ľadovom korýtku. Pešiaci na chatu všetci mačky alebo tie retiazkové cindrlátka, bez toho to v sobotu nešlo. Vyhodnocujeme možnosť autobusu z Bielej vody, ale pri tej masovke mám obavu, aby tam dole nebol poradovník na nástupišti, a tak volíme Matliarsku skratku do Lomnice, veď domáci vie kade sa dá. Dole kopcom je to fajn, ide samo, stopa je, dá sa aj pomedzi brezy a malinčie. Posledný pohľad na Lomnický štít a zapadajúce slnko, a dorazíme až ku kúpeľom. Lavičky sú staršie ako ja a drevo spráchnivené, obraz ktorý deprimuje aj po rokoch, nostalgia to zachraňuje iba málo... Vyzujeme lyže a pešo ľadovým chodníkom na stanicu do T. Lomnice. Opatrne, lebo ešte nie je stále koniec cesty, a cintorín je hneď naľavo... Hovorí sa, že v krčme lavíny nepadajú, lenže Lavína, až to je ten pravý koniec túry, tu sme furt končievali veľké veci! Dáme si pivo a džúsik a čakáme za oknom na elinu na Popradské pleso. Kamaráti spoza Moravy majú ešte nočnú RZtu na vyklusanie na Popradské pleso, kde si dohodli ubytovanie. Podanie rúk a niekedy nabudúce zase na výlete. Ja už len naložím sprzet do auta a do Popradu opatrne potme.

Janka a Štěpán, veľká vďaka za super výlet, bolo to nádherné a pamätné. Mali sme aj štastie, ale to tak malo byť. Zhora dáno budiž k díku. Nie vždy to vyjde na prvýkrát, ani na druhý, ani v dobrých podmienkach, trpezlivosť tu hrá prím. Po veľa rokoch si môžem jednu kolónku zaškrtnúť, ale ďalšie ešte ostávajú otvorené.

Parametre prechodu: udalo sie przejsc 8. a 9. februára 2019

Podľa múdrych hodziniek nameralo asi teľo: 40km dĺžkových (PP zastávka-T. Lomnica), cca 2530 metrov výškových v stúpaní, v klesaní sme mali zjazd za odmenu, taže jedno keľo metrov, časovo dva dni (čistý čas športovej aktivity cca 13.5 h), ale šak Tatry ci neucečú.

Najsilnejší dojem: asi to Slnko v Prielome s oblačným morom a tieňohra v hlavnom hrebeni okolo Batizákov, plus teda finále a jeho pochopenie. Heslo prechodu: Hau-te Rou-te... Pre nefrankofónov čítaj ako počuješ :-)

Sherpa
Foto: Sherpa, Jana, Štěpán