TranSlovakia – na bicykli cez Slovensko za jeden deň

16.09.2021

Fotky
Diskusia (0)

translovakia-–-na-bicykli-cez-slovensko-za-jeden-den

Nápad prejsť celé Slovensko po dĺžke v jeden deň na bicykli skrsol v mojej hlave pred rokom po cyklistických pretekoch Spišských 333 Extreme. V podstate zo srandy som v mape spojil východ republiky so západom a plánovač mi ukázal zhruba 500 km. Hneď som si to v hlave prerátal, že pri pohodovej rýchlosti 25 km/h by to trvalo 20 hodín + krátke pauzy na občerstvenie = do jedného dňa sa to dá stihnúť. Myšlienku som si poznačil do zoznamu plánov a odvtedy som ju vždy nosil kdesi v pamäti. Vo víre všetkých možných udalostí rok zbehol zase o čosi rýchlejšie ako ten predošlý a ja som si začiatkom augusta uvedomil, že v nabitom kalendári už na tento počin veľa priestoru neostáva. S myšlienkou som oslovil pár kamarátov, ale iba Tomáš ma s tým neposlal kade ľahšie. Bol som veľmi rád, že sa nebudem musieť so všetkými nástrahami pasovať sám.

Pri plánovaní trasy som sa snažil držať základných princípov – čím ľahšie (menej prevýšenia), podľa možnosti menej frekventované cesty, a keď teda ideme do toho, tak nech to vyjde aspoň tých 500 km. Vopred som nezisťoval, či už boli podobné pokusy (verím, že hej!), aby som sa nenechal ovplyvniť pri trasovaní, ani pri výkone – nešlo o žiadne rekordy, len som chcel prepojiť východný koniec republiky s tým západným po mnou vybranej trase. Naplánovali sme teda trasu a približný harmonogram, zhodli sa na tom, že to kvôli menšej premávke chceme spraviť cez deň pracovného pokoja, zladili sme kalendáre. Dohodli sme odvoz do prihraničnej dedinky Ubľa, a ak dôjdeme, tak z Bratislavy pôjdeme nazad vlakom. Voľba padla na štátny sviatok 1.9. Predpoveď počasia nehlásila práve najoptimálnejšie podmienky, ale zažili sme už aj horšie. Ideme teda na to!

Kamarát Dano mi požičiava aero bars, nahadzujem novú reťaz, dávam bike do poriadku. Nemám ale čas tento nový doplnok vyskúšať, a tak sa musím spoľahnúť, že do toho prídem za chodu a kvôli tejto novotine sa nezvalím niekde do jarku. V utorok večer teda skladáme bicykle do auta a kamarát Ľubo nás vezie k ukrajinskej hranici. V dobrej nálade žartujeme, čo nás čaká a neminie, vymýšľame rôzne nereálne scenáre, spomíname na srandovné zážitky. Necítim žiadnu nervozitu, nastavil som sa pozitívne, veď o nič nejde, je to iba zábavka, teším sa. V prípade akýchkoľvek pochybností to vieme kedykoľvek ukončiť, na vlak nebude nikdy veľmi ďaleko. Zavčasu sme sa dostali do Uble, máme tak dosť času na predštartovné ceremoniály. Je celkom príjemná noc, 12°C. Zakladáme kolesá, fotíme sa pri obecnom úrade a minútu po polnoci, už v stredu 1.9. štartujeme našu jazdu.

Večerný dážď zmočil cesty a voda z kolies nás pekne chladí, po pár minútach sa ale zahrievame. V Sobranciach sme rýchlo, za necelú hodinu, čakal nás len jeden kopček a následne rýchly, tiahly zjazd. Nasledujúcich štyridsať kilometrov je ale ešte rýchlejších, až do Sečoviec je to de facto rovina, môžeme sa pekne prestriedať na špici. Žiadne závratné tempo ale nevalíme, ideme na pohodu, tak ako pôjdeme celý deň. Niekde sú cesty suchšie, inde mokrejšie, za Michalovcami nás na pár minút aj chytí slabý dáždik. Pod Dargovským priesmykom sa ale obloha takmer úplne vyjasňuje, vidíme hviezdy a Mesiac. Po prvý pit stop na zhruba stom kilometri to z Dargova nemáme ďaleko. Krátko sa zastavujeme u Tomáša doma, kde sa nalejeme džúsom, natlačíme buchtami a do dresu napcháme všakovaké keksy a tyčinky, na ktorých pofičíme po zvyšok dňa. Bola to luxusná zastávka, také už dnes nebudú.

Dnu bolo fajne, vonku ma ale okamžite roztrasie od zimy a pár chvíľ mi trvá, kým sa dohora na Heringeš zohrejem. Letíme do Košíc – je to zvláštne – mesto inokedy plné áut, je teraz skoro prázdne. Uvedomujem si, ako blízko svojej teplej postele teraz som, a aj to, že najbližších 100 km dokonale poznám... Z myšlienok ma vytrháva náhly lejak, ktorý nás zlapal blízko Steel arény. Dúfame, že dážď rýchlo ustane, nechce však vyslyšať naše prosby a poriadne nás sprchuje. Od Pereša po železiarne to je šialenstvo, do práce sa na autách ženú ľudia, pripadá mi to ako boj o život, v Šaci sa našťastie táto situácia ukľudňuje. Na mňa tu však začínajú dopadať mdloby, hrozne sa mi chce spať, a to napriek tomu, že mi je poriadna zima, napriek tomu, že poctivo šliapem do pedálov. Dochádza mi, že večerné 50-minútové zdriemnutie ma nespasilo a zase som sa dostal do stavov, v ktorých som po predošlej skúsenosti už na bicykli nechcel byť. Štípem sa do uší a líc, fackám sa, podchvíľou ale i tak strácam koncentráciu a na krátke momenty zaspávam, občas mám aj preludy. V okrajovej čiare vidím šaty nevesty, v balíkoch slamy si mozog zase dokresľuje rôzne stavby a postavy. Hnevám sa sám na seba, aký som blb, že som sa zase dostal do tejto prekérnej situácie. V háku sa kvôli vode nedá ísť, a tak ide Tomáš chvíľu predo mnou a netuší, čo sa odohráva v mojej hlave. V Čečejovciach prestáva pršať, dobieham parťáka a za dedinou velím krátke zastavenie, musím sa spamätať.

Rýchlo som sa prebral späť do reality a pokračujeme. Musíme krútiť, je nám poriadna zima, v tretrách čvachtá bažina. Síce už neprší, ale na ceste je kopa vody, takže to je jedno, zmáčať nás bude aj naďalej. Nasledujú nie veľmi šťastné kilometre pod Sorošku. Sme uzimení, kvôli skrehnutým prstom často radím prevody oboma rukami a s Tomášom nie je slova – mdloby prišli i na neho. Mraky sa ale roztrhali, vychádza slnko a nesmelo nás zahrieva, bude lepšie! Cez Sorošku nejdeme, obchádzame ju starou cestou cez Silickú planinu, kde za celý čas stretávame iba jedno auto. Obaja sme späť pri živote, do kopca sme sa zahriali, pojedli voľačo. Po zjazde na druhej strane sa ocitáme v hmle, pred Plešivcom sa našťastie zase slnko prediera von. Za Tornaľou začína fúkať, a to samozrejme oproti. Napĺňa sa teda predpoveď Z až SZ vetra, čo nás veľmi neteší. Ešteže sme vtedy nevedeli, že protivietor nás bude mordovať takmer 200 km! Pršať by už nemalo, práve naopak, do večera má byť slnečno a zhruba 20 °C, čo je teda fajn. Na čerpacej stanici v Rimavskej Sobote sa zastavujeme doplniť vodu a pol litrom Coly nabudiť telo k ďalšiemu snaženiu. Po Cole to ide hneď akosi lepšie, len škoda toho protivetra a množstva kopčekov v tejto oblasti.

Lučenec je už za polovicou trasy, prichádzame sem 40 minút pred obedom. To je dobré znamenie, do polnoci by sme to mali stíhať. Tomáš však začína pochybovať, že dôjde celú trasu až do BA. Povzbudzujem ho, aj keď na ňom vidím, že toho začína mať dosť. Nateraz ideme, a to je hlavné. Ten prekliaty protivietor nám ale uberá sily, spomaľuje nás do kopca i z kopca, nadávanie nám nepomáha. Celkovo nás prekvapuje kopcovitosť tejto oblasti. Že tu budú kopce sme vedeli, ale že to bude iba hore a dole a ani meter roviny, sme si teda nemysleli.

Vo Veľkom Krtíši na čerpačke znova čapujeme vodu a kolu, zajedáme slané krekry na zmenu chuti. Máme cez 290 km a na profile vo Wahoo vidím, že s kopcami ešte budeme hodnú chvíľu bojovať. Od Kosihoviec je pre nás pripravené aj jedno z dnešných najväčších stúpaní s dlhým, rozbitým zjazdom. Po ňom vidím, že Tomiho už na dokončenie nepresvedčím, má toho plné zuby a viditeľne sa trápi, nemôžem od neho chcieť, aby pre môj rozmar riskoval zdravie a sa tu ničil. Dohodneme sa, že on pôjde na vlak do Nových Zámkov a ja budem pokračovať sólo. Ešte spolu cez kopčeky a „protivetry“ sme došli do dedinky Šárovce na benzínku, kde znova dopĺňame vodu, 0,5 l koly, džús a dávame si po jednom hotdogu.

V ďalšej dedine, Tekovských Lužanoch, sa definitívne lúčime, on sa vydáva do NZ na vlak do KE, ja na sólo časovku do BA, po týchto 370 km ma čakalo ešte zvyšných 140. Berúc do úvahy to, čo už bolo za nami, som sa stále cítil celkom fajn a bol som jednoznačne odhodlaný dokončiť ten zvyšok. Chvíľu mi ešte dulo oproti, ale potom sa azda stal zázrak a za dedinou Podhájska definitívne vietor ustal, chvíľami som dokonca mal pocit vánku do chrbta. Vedel som tiež, že posledných 120 km je úplná rovina, čo bez vetra sľubovalo rýchly progres. Konečne som bez obáv mohol „zaľahnúť“ na aero bars a upaľovať smer BA.

Akonáhle ale začalo slnko zapadať za horizont, na mňa začala znova padať rovnaká únava ako ráno, 14 hodín dozadu. Akoby sa so zapadajúcim slnkom moje baterky bleskurýchle vybíjali. Znova som sa nedokázal sústrediť na cestu, po mysli mi behali všakovaké myšlienky, začínal ma premáhať spánok. Kritické to začalo byť od Šale. Vedel som, že takto tých posledných 70 km jednoducho nezvládnem, buď ma bachne do jarku, alebo ma zrazí auto. V Galante som zbehol na benzínovú pumpu kúpiť posledný pol liter koly. Po otázke, kamže a odkiaľ idem a mojej odpovedi, na mňa chlapík neveriacky pozerá ako na zjavenie, ale želá mi šťastnú cestu - vďaka, to budem potrebovať! Kola ma prebrala okamžite, myseľ mám jasnú, znova sa dokážem plne koncentrovať na to, čo robím. Je to ale zázrak, ten kofeín! Od Galanty už nikde nestojím, idem bez zastavenia až do Bratislavy. Väčšinu času som poskladaný na aero nadstavcoch, skoro bez námahy všade letím vyše 30 km/h, zdá sa mi to neskutočné na to, že na bežných tréningoch sa vyvážam o dosť pomalšie. Z GA idem celý čas cez dediny, áut je málo, cesta je celá len moja, je to super. Jazdenie v noci má svoju mágiu. V diaľke už vidím vyžiarené mesto, postupne sa blížim k svojmu cieľu. Prechádzam cez Vrakuňu, Ružinov, tu to musí byť cez deň tiež riadne rušné, teraz je desať hodín večer a je kľud, len pár áut. Takéto jazdenie v meste by mi azda ani nevadilo. Ešte zopár semaforov a už cez trocha známejšie ulice štrikujem hore na hrad. Prichádzam pred hradnú bránu a parlament, do svojho pomyselného dnešného cieľa. Zrazu mi to celé doplo – podarilo sa to! Dotrepal som sa sem z úplného východu, za jeden deň, vlastnou silou.

Dlho som ale nerozjímal, bolo treba stihnúť vlak nazad do Košíc. Zbehol som na vlakovú stanicu, kúpil lístok na rýchlik (ktorý šiel o 20 min severnou trasou), bagetu a džús, a čo ešte - zvítal som sa s Tomášom! To bolo ale prekvapenie, jeho som tu teda v tento deň už isto nečakal! Z NZ mu šiel rýchlik do KE juhom až po polnoci, preto došiel vlakom do BA na skorší spoj severom. Cestu nazad sme tak rovnako absolvovali spolu, aj keď už v trocha inom psychickom a fyzickom rozpoložení. Síce unavení, ale šťastní, že sa to podarilo aspoň jednému z nás.