Ukrajina - Polonina Runa 1479m

     Dočkali sme sa roztopenia snehu na Polonine Rune a môžeme konečne vyraziť. Po minuloročnej skúsenosti zo susednej Ostrej hory som sa už tento rok pripravil lepšie. Kolieska sa už točia bez škripotu a zadok je zvyknutý na niekoľko hodín v sedle.

     Sformovala sa zaujímavá partia a ráno sa nakladáme do expedičného Micubišáka ja, Tatarik, Milan Ondričko, Sašo Daňo a Ďuri Paportňak, ktorý sa k nám na poslednú chvíľu pridal, keď ešte len pred chvíľou prišiel z nočnej, za čo ho veľmi chválim. Mal isť aj Luigi, ale ten sa zabudol na majálese, takže nešiel, začo zdvíham ukazovák a opakovane ním hýbem dopredu a dozadu. Ešte sa k nám zmestila aj moja Majka a Boris, ktorých sme zaviezli do Papína. Tatarik dokúpil slaninu a už nám nič nebránilo vyraziť.

     Prechod do krajiny, ktorej druhé meno je Korupcia prebehol hladko. Prosba štátneho orgánu o euro na kávičku ostala nevypočutá. Z hranice sme vyrazili o 10.00hod. smerom na Perečín, čo je vcelku rušná cesta vedúca do Užhorodu. Odbočka na Turi Remety a premávka je hneď redšia. Pri dedine Turychky odbočujeme do dediny Lypovets a tu začína 15,5km dlhé stúpanie s prevýšením 1300m. Najprv 5km po ceste bez asfaltu, po ktorej však v pohode jazdia osobné autá, a potom tesne pred dedinou začína panelovka. Panely som poctivo zrátal. Je ich tam presne 13562 z toho 43 je prelomených kvôli zosuvom pôdy.

     Tatarik nás opustil s cieľom dosiahnuť vrchol za 75minút. To vysvetľoval už aj chlapom v krčme v Turitsia, avšak s tým, že sa mu to asi nepodarí.

     Aj ostatní sme sa postupne roztratili a došli s pár minútovými rozostupmi niečo po druhej poobede. Treba povedať, že cestou hore je zopár pekne ostrých úsekov, avšak celé stúpanie nie je také strašné. Hlavne záverečné kilometre sú v pohode, lebo vrchol je veľmi rozložitý a pokojne by sa mohol nazývať aj Planina Runa.

     Pod vrcholom sa páslo stádo koní, čo dodávalo tomuto miestu čarovnú atmosféru. Na vrchole slaninka, pohodička a na spestrenie paraglidisti. Zakvasili sme tam viac než na hodinu a Sašo stále nedošiel. Pýtali sme sa motorkára a ten ho nestretol.

    Zjazd po panelovke je fuška pre bicykel, takže radšej opatrne a pravidelne sa čakáme, lebo na paneloch nie je problém preraziť pneumatiku. Saša sme dobehli presne na konci zjazdu, kde sa opäť napájame na asfaltovú cestu a po rovnakej trase smerujeme do Perečina a do Maleho Berezneho. Pri jednej zastávke v krčme sa mi ešte miestny pupkáč ponúkol za svokra, no ja už jedného mám a náš Trestný zákon v §204 dvojmanželstvo zakazuje. Ale chcel som pomôcť kamošom, tak som núkal Milana aj Tatarika, no chlapík mal záujem výhradne o moju osobu. Nič to. Nezadaní, berte to ako dobrý tip.

     7km pred cieľom som ešte znenazdajky dostal defekt a zmočila nás krátka prehánka. Nakúpiť cukríky a ideme domov. Štátne orgány už asi tušili, že my nie sme vôbec štedrí a o žiaden sponzoring nežiadali. Zato našich colníkov som musel trošičku popohnať, keď si výmenu zmien pomýlili s 20 minútovou prestávkou.
     Autíčko nás v Ubli počkalo v poriadku a tak nás už čakala len pokojná cesta do Humenného a parádny deň bol za nami.

Marián Surničin