Ultra Kras 55

Vlani v apríli, keď východniarsky El Prezidente Belo zistil, že sa mu po chotári motajú Stredoslováci ( TU ), si povedal, že toto teda nie, a že aj on preženie svojich poddaných Krasom. Určite to bolo presne takto! Preto do mapy slovenských ultrabehov zapichol ďalší špendlík – presne do Turne nad Bodvou a ešte presnejšie pred svetoznámu Reštauráciu pod hradom, ktorú už desiatky rokov poznajú všetci, ktorí kedy použili hlavný juhoslovenský cestný ťah na ceste do Košíc. Lebo je vyhlásená svojou domácou kuchyňou, špičkovým hálászlé a štrúdľami (koniec reklamného hlásenia). Tak v poslednú aprílovú sobotu si dal bulvár budíka na druhú, o tretej sadol do redakčného voza, pribalil vlaňajšieho ultrakrasového spolupáchateľa a o šiestej už žhavil objektívy na rýchlo sa plniacom parkovisku pod hradom a reštikou. Parkovisko akokoľvek veľké, nakoniec nestačilo a stálo sa kadejako aj popri ceste – a to sa nenazbieral plný limit 200 ľudí. 182 ich nakoniec vybehlo, ale čo je ešte čudnejšie, že až 176 ich aj dobehlo, čo je trochu zázrak vzhľadom na zákernosti, ktoré Belo na trati (55 km a +2400 m) nachystal. Možno preto na webe pretekov nebola zakreslená na mape, aby niekoho neodradila. Veď ale aké záludnosti už môžu striehnuť na poľňačkách takmer na nížine, že?

Ale po poriadku. Uvítanie bolo prísne a strohé, hodné VIP hosťa: vylož povinnú výbavu! Čo tu ty zase chceš? Foť čo najviac, dvaja fotografi majú črevnú virózu! No najmä bolo treba bulvárne klebety nasávať, nestihol sa bulvár skoro na štart prichystať. Ale zato sa suverénne postavil do prvého radu, keď už si to zaplatil. O siedmej to vypuklo.

Na profile trasy je vidieť (takmer dokonalo) zachovaná škodoradostná tradícia akcií SUT – občerstvovačka VŽDY v najhlbšej možnej jame a po nej sa ide VŽDY do najstrmšieho kopca v okolí. Štart nevynímajúc. Takže sa išli bomby priamo hore na hrad. Prvých 50 m bulvár stíhal, potom si uvedomil, že takéto tempo nebehá ani pri tréningových úsekoch po rovine, pritom ho obiehali obézni dôchodcovia, zľahka konverzujúc o svojich vnúčatách. Radšej vytiahol telefón, že akože postáva kvôli foteniu.

Okrem stúpania ale rýchlo prišla na scénu aj najväčšia tunajšia špecialita – ŠKRAPY. Kto nevedel čo to je, odteraz si to do smrti zapamätá. Škoda opisovať, proste vodná korózia vápencov je poriadne svinstvo, nedá sa to chodiť, nie že ešte behať. Fremeni z Duny sem chodia trénovať svoj typicky nerytmický krok, aby neprilákali červa. Jedine mimozemšťania na čele štartového poľa nemajú problém, lebo oni nebežia, ale letia nízko nad terénom. Ostatní? Po štarte plní síl a do kopca, no dajme tomu... Lenže toto mala byť zároveň aj cieľová rovinka! Na otázku, prečo sa to v závere nedalo potiahnuť po tej peknej ceste popod kopec, pomedzi vinice, El Prezidente odvetil so škodoradostným úsmevom, jemu vlastným („trať je vhodná pre adolescentov a kojace matky“): LEBO BY TO NEBOLA TAKÁ SRANDA!

Bulvár sa samozrejme tešil, že cestou nazad bude čo fotiť, napríklad krvou potriesnené skaly a otvorené zlomeniny. Zatiaľ ulovil len prvú malú obeť (zlomenú palicu). Rebrá aj telefón to vraj prežili. A ako hore, tak (spočiatku) aj dole, na prvý krmelec v Háji. Po malej zachádzke, vraj mimo trať, na vyhliadku nad Zádielskou tiesňavou. Viac ľudí nadávalo, že si zašlo, že minuli odbočku, že sa na chodník potom museli predierať lesom, ale hodiny ukazovali, že presne tade bolo treba – to chcel Belo určite všetkým dopriať ten grandiózny výhľad.

Druhý úsek podobný – strmóóó hore na planinu a dlho dole na K2 do Drienovca. Tam už ale našťastie po otvorených pasienkoch, ďalej cez staré sady a pekným traverzovým chodníkom v lese, kde sa to dalo poriadne rozbaliť. Aj keď na jeho začiatku El Prezidente nachystal niekoľko prírodných preliezačiek, žeby na tých dlhých rovinách nuda nebola. A tá žihľava takto zjari - ešte že sa len začína dvíhať do sebavedomej výšky... Na konci bola možnosť si aj odsledovať odstupy od súperov, išlo sa chvíľu obojsmerne.

Nasledujúci úsek do Hačavy (K3) začal stúpaním netypicky miernym, dlhým a plynulým, cez les pomedzi závrty a orchideje, k „rastlinnému kostolu“ na okraji veľkých lúk nad Debraďou. Počasie zatiaľ vychádzalo ideálne bežecké – príjemný chládok pod mrakmi, miestami aj pokropilo. Pekný úsek! Potom síce ako kompenzácia pár kilákov klasických nezáživných zvážnic, ale to aby si ľudkovia viac vážili tie pekné úseky. Také sa znovu objavili okolo sedla Železná brána, kde bolo povinné spraviť si prvú „svojku“  ako samokontrolu. Belo sa musel potom v cieli poriadne chechtať pri pohľadoch na tie strhané ksichty, keď to kontroloval. Niektorí hanblivejší fotili radšej spolubežcov, že? Nasledoval (ako inak) strmý zbeh ku krmelcu.

A zase – z Hačavy vieme kade vedie hore najstrmší chodník, lebo po ňom sa stúpalo - ku druhej fotosamokontrole. A od nej ku tretej, stále hore, na najvyšší bod trasy na Bodovke (1030 mnm). Cestou výhľady na kúpele Štós a Kojšovskú hoľu, to aby si každý pripomenul blížiace sa rozkoše Východniarskej stovky. Inak skoro furt zvážnice, ale také celkom príjemné, lebo už dlhšie nepoužívané traktormi. Predtým, okolo Hačavského sedla, sa samozrejme našli aj tradičné lúčne, trávnaté pasáže s intenzívnou vôňou materinej dúšky, aj krátke dolukopce pre spestrenie. Všetko do kopca behateľné, ak ešte nohy išli.

Z Bodovky nasledoval najdlhší zbeh a dobrých 800 výškových, až do ústia Zádielskej doliny. Spočiatku ešte lesné cesty, potom nádherná, velikánska lúka s ešte nádhernejšou solitérnou borovicou v strede a prudko hrboľatý dobeh k poslednému krmelcu pri Zádielskej chate. Aj tu treba oceniť, že doplnkové značenie síce bolo, ale nie prehnané, len na neprehľadných miestach. Nech sa neodnaučíme myslieť a držať sa len čiary v hodinkách! Aj orientácia patrí k ultrabehu.

Za K4 bola tradícia hnusne porušená, lebo odtiaľ viedla trasa ďalej z kopca. Vraj aby si bežci vychutnali dno Zádielskej tiesňavy. A s ním aj davy výletníkov, motajúcich sa psov, detí a rozbitú, prudko klesajúcu asfaltku. No nebolo by krásne vytrápiť sa taký rozbitý hore strmým náučným chodníkom, užiť si výhľady do tiesňavy z jej horného okraja a rovnako strmo a hrboľato sa skotúľať dole do Zádiela? Nasledujúca cieľová rovinka pomedzi vinohrady by bola oveľa príjemnejšia aj bezpečnejšia ako škrapový brutalizmus. Ale vieme: to by vraj nebolaj taká sranda :-)

A tak sa zbiehalo a kľučkovalo a ďakovalo za povzbudzovanie. To už ale vyšlo aj slnko, a pokiaľ v tiesňave bolo fajn, na záverečných 300 výškových metroch do kopca, v strmých, na juh otočených serpentínach, navyše tesne po poludní, už sa viaceré pretočené motory začali poriadne prehrievať. Ale zas – kde človek dostane taký exkluzívny výhľad na cementáreň? Pritom to najlepšie ešte len čakalo, s preklopením z výstupu do klesania.

Áno, mäsožravé ŠKRAPY! A keby len tie – ale aj ostré pahýle poorezávaných kríkov priamo na „chodníku“. A kľučkovanie pomedzi ostnaté  kriaky tiež malo svoje čaro. No pozerať len pod nohy nestačilo – kto to zanedbal, isto dostal nejakým konárom po hlave v tých tesných lesných tuneloch. Proste rozkoš predcieľová. Kto došiel do cieľa bez šrámov, nech sa hanbí, išiel pod svoje možnosti. Len bulvár zosmutnel – nenašiel žiadnu mŕtvolu, ani krvavé šmuhy na skalách, nič...

Spokojnosť jedine s tými 250 fotkami z trasy, hádam budú niektoré El Prezidentemu aj užitočné, aj keď žiadne dramatické scény na nich nie sú. Dokonca nikoho ani medveď nezožral, čo je dnes v móde a skoro nevyhnutnosť. Proste slabota a len suchá dokumentácia trate. Ale podujatie to teda bolo na úrovni – je vidieť, že SUT to má pevne v rukách a vie ako na to. Termín perfektný, počasie objednané, krajina krásna, guľáš aj boršč mňam mňam, čapáky tiekli prúdom a komu nestačilo, mohol si dať niečo z tej grandióznej ponuky reštaurácie.

Miestne poľné datacentrum fičalo ako divé, výsledky naskakovali na HIKINGU ako vždy rýchlo, tak len pre úplnosť, že jediný pod päť hodín doletel do cieľa Matej Oravec (4:53), za ním sa o vyššie miesto na bedni tesnejšie pobili Richard Kusý (5:16) a Andrej Sarvaš (5:17). Ženám zakraľovala Mirka Polaščíková (6:20), celkovo dvadsiata, tesne za ňou dobehla Barbora Šimková (6:22) a tretia Lenka Ploščicová (6:37). Ani zadný voj vraj žiadne obete v kríkoch na trase nenašiel a zdarne sa doplazil do cieľa dlho pred časovým limitom. Všetko podstatné o akcii je samozrejme na jej webových stránkach ( TU ), ale aj na stránkach SUT . Veľká vďaka Belovi a spolupáchateľom, bolo to super – a tipujem, že budúci rok bude toto dobrodružstvo vypredané s poriadnym predstihom. Lebo fakt stálo za to!

GPX je hore ak by niekto chcel, odkaz na STRAVU TU a najmä: vytriedené, neupravované a použiteľné fotky TU – niektorí sa tam nájdu aj viackrát.

Rišo Pouš