Východniarska stovka po tretí raz

07.08.2017
vychodniarska-stovka-po-treti-raz

Orgovia slovenskí sú myslím najšťastnejší, keď vymyslia čo najväčšiu brutalitu. Asi preto bol Belo Špišák od 4. do 6. augusta samý úsmev – k ťažkej trati (130km/6000m) sa mu podarilo vybaviť aj (asi) najteplejšie dni tohto leta. Ale aj tak mu to nevyšlo dokonale, lebo z piatkových 34 – 39  ̊C sa v sobotu „ochladilo“ podľa predpovede na 30 – 35. Takže mi to nedá, zas musím začať mapkou s výstrahami, skopírovanou zo stránky SHMU:

 

 

A to sme ešte nevedeli, čo pek(el)né na trase pribudlo. Až po osobnom zoznámení s niektorými kopčekmi som naplno pochopil ten Belov široký úsmev pri prezentácii... Usmiaty bol napriek nečakaným organizačným problémom pred štartom. Napríklad, že musel na poslednú chvíľu doznačiť jeden úsek, just bez chodníka, lebo vraj kravy na tej lúke pojedli fáborky :-))) Keď si to spojíme s dokonalým značením trasy, s veľkou porciou úsekov mimo značiek, a dokonca aj mimo chodníkov (aj to teraz pribudlo), pričom mapa ani gps nie sú v povinnej výbave, klobúk dole. Každopádne tie neplánované naháňačky pred štartom sme my účastníci neregistrovali. Snáď len, že tričká doniesol Belo na prezentáciu s malým meškaním. To len jemu možno príde domov pozdrav od polície za rýchlosť...

 

 

Ale po poriadku, začnem piatkom a potom postupne až do cieľa po jednotlivých úsekoch medzi kontrolami. Prezentácia klasika, v škole kúsok od štartu, len nie v intráku, ale v telocvični, kde sa dalo aj spať. Kto prišiel skôr, aj žinenku si uchmatol. A dalo by sa aj pred vchodom, pod stromami. Len na noc boli hlásené možné prehánky. Niektorí aj tak skúsili a dobre spravili.

 

 

Technovsuvka: taká foto/videotechnika sa tu, aj na niektorých kontrolách, aj potom v cieli dala vidieť, že som sa skoro hanbil svoj kompakt vytiahnuť. Kto chcel, dokonca sa mohol aj vyjadriť na kameru na pripravené otázky. Len viacerí sa dosť ošívali - vraj nemajú dosť rozviazané jazyky. Smola, kvôli chýbajúcemu Spišákovi chýbala na prezentácii aj spišká borovička... Aj tak z tohto isto bude veľkofilm, lebo sa zdalo, že sa tu pracuje podľa poriadne premysleného scenára.

 

 

Fasoval sa čip, itinerár s nakresleným profilom trate (no fuj), pásik na ruku (kvôli občerstveniu) a „zrkadielko“ – taká malá knižočka s kolonkami na zapisovanie hesiel z kontrol. Čiže „písacia potreba“ bola povinná, mali sme ju využiť často. Pišaciu potrebu veľmi zriedka, ak vôbec. Napriek zmene oproti pôvodným propozíciám: povinnosť nie že mať priestor na 1,5l tekutín na štarte, ale MAŤ so sebou 1,5l tekutín pri odchode z každej kontroly! Aj v noci – to hovorí za všetko ohľadom počasia.

 

 

Humanitárna vsuvka: všetko sme fasovali do papierových tašiek, každá bola originál. Maľovali ich decká z košického autistického centra Rubikon. A prebytky z občerstvovačiek a z jedla v cieli sa zase zišli ľuďom v núdzi v zariadení Oáza v Bernátovciach. Spravuje ho farár Peter Gombita, inak tiež ultrabežec.

 

 

Pome už konečne na trať teda... Na štarte o šiestej pod kalváriou bolo dusno, zatiahnuté, aj pár „promo“ kvapiek padlo. Ale od západu už pribúdalo modrej farby na nebi a teplota rástla s každou minútou. Prvý „rozklusávací“ úsek do Kysaku bol na dvoch miestach zmenený. Na tom prvom nám Belo zabudol povedať, že treba bajky. Dúfal som len, že nejaký ranný bajker si tie serpentínky nebude akurát teraz skúšať, keď má skoro 90 ľudí v protismere.

 

Druhá úprava nás poslala nad Pillerovým prameňom na vyhliadkovú skalku, hore výživnou rúbaňou. Taká malá predzvesť, čo nás ďalej čaká. Inak všetko krásne behateľné. Favoriti zvolili kvôli počasiu voľnejšie tempo, tak som to využil a potiahol s nimi – ktovie, či už nebudú doma, keď sa do cieľa doplazím. Lebo že budem onedlho uvarený do mŕtva, to som vedel isto. Poznám svojho človeka, aj z prvého ročníka V100...

 

 

Príprava ultramäsa pokračovala dusením vo vlastnej šťave – po vlastnom značení, čiže takmer bez chodníka, poriadne strmo na Kysacký hrad a ďalej po červenej na Prielohy. René Mráz s Marianom Priadkom sa už dostávali do tempa, obehli ma niekde pri Jánošíkovej bašte takým tempom, až som si myslel, že si nevšimli kontrolu. Potiahli to napokon spolu až do víťazného konca.

 

Sedlo Prielohy, pekná horská lúka a brutálne strmý zbeh, zas až dole k Hornádu, do Veľkej Lodiny. Príprava ultramäsa pokračovala pozvoľným vyprážaním na asfaltke bez tieňa. Tu mi prvý raz napadlo, že dnešná stovka kľudne môže byť prvá, ktorú nedokončím. Lebo hlava môže chcieť koľko chce, keď sa telo zloží. A na niektorých kontrolách boli zdravotníčky s právomocou nepustiť človeka ďalej – aj to hovorí o podmienkach, ktoré panovali na tohoročnej V100.

 

 

Našťastie v Malej Lodine neplánovaná kontrola – lebo tajná. Ale zato hojne zásobená, najmä tekutými životabudičmi. A kúsok za ňou umelý vodopádik. Hlavu som spod neho vystrčil, až keď začala od chladnej vody bolieť. O chvíľu ďalšia rúra s vodou. Ako keby nás chcel Belo vopred odprosiť, čo na nás nachystal, tak trasu potiahol popri všetkých tunajších prameňoch :-)

 

Lebo traverz rozpálenou, hrboľatou, strmo sklonenou  lúkou, v polmetrovej tráve bez chodníka (tam žijú tie igelitožravé kravy) bol predzvesťou Bokšovského hrebeňa, na ktorý asi všetci nadávali. Ja som sa naopak tešil na zmenu typu pohybu – aby si nohy oddýchli od behania. Ako často budem zapájať aj ruky, to som ale netušil. Lebo nie že bez chodníka, ale to kľučkovanie pomedzi milión skalných vežičiek, a niekedy aj preliezanie! Kde netrčali skalky, boli naporúdzi pováľané stromy. No jedna nekonečná rozkoš toto... Bolo mi jasné, že je to Belova srdcovka – aj podľa tvaru trasy tohto úseku na mape – ozaj v podobe srdca. Potom už len zvážnice do Košickej Belej, pod dohľad skúmavých očí zdravotníčok. Skúšal som pred nimi aspoň hlavu skryť do vedra s vodou. Dočasne pomohlo.

 

 

A zas rozpražená dedina, rozpražené lúky a v lese strmina taká, že ani tieň nepomohol chladením. Až za Železným vrchom miernejšie lesné traverzy k chate Lajoška. Tam som si odfotil teplomer a pri tom mi niekto vraví „...a včera sme tu mali 31, to sme tu ešte nemali“. Chata je vo výške 900m... Chatár mal pre nás nachystaný teplý zeleninový vývar, ale asi som sa naňho veľmi čudne pozrel, lebo veľmi rýchlo prestal vynukovať. Ale niektorí že si dali. Ja zas hlavu pod tečúcu studenú, do umývadla, to áááááááno!

 

 

To isté - hlava pod vodu až do bolesti v zátylku – pri prameni v klesaní ku Kojšovu, o ktorom som vedel z predošlých V100. Že som do každej kaluže na ceste pchal aspoň ruky po lakte, ani nehovorím. Predčasná bola moja radosť, keď som počul blížiace sa hrmenie. Lebo mrak mi ani slnko nezakryl, len sa vyškieral, vzďaľujúc sa na sever.

 

 

Zmena trasy za Sedlom pod Suchým vrchom (Turniská sme brali zospodu) = neznámy terén + kríza v nohách = strata pozornosti = tri „kufre“ na krátkej vzdialenosti. To bola rovnica s jedinou neznámou: vydrží hlava? Ale hééééj, len tá obchádzka do Kojšova cez sedlo Zemičky mi pripadala zbytočná a nelogická. Som si myslel, že tam bude niečo zaujímavé. Ale žihľavu na rúbanisku, makadamom vystlaté alebo eróziou vymleté zvážnice a rozbahnené drevosklady poznáme všetci. Tá zelená značka spod Suchého vrchu a Turniská zhora, to bolo vlani o dosť krajšie! Pekný bol jedine asi výhľad sponad Kojšova na trasu, ktorou sa budeme terigať od kontroly na Kojšovku. Len či to niekto aj ocenil, v tomto štádiu rozkladu?

 

Lebo na kontrole v Kojšove bola asi najväčšia „úmrtnosť“. Ja som naopak vedel, že už len lepšie bude. Lebo krízy prichádzajú a odchádzajú, ale slnko, to klesá spoľahlivo. Tak som zakempoval na dlhšie, nech mu dám čas klesnúť.  Fontánka bola asi naprogramovaná inak ako naposledy, lebo neprestávala striekať, keď som do nej strčil hlavu. Tak som to naplno párkrát využil, na radosť kolegov „bulvárnych fotografov“ :-) Divil som sa, že nik neprichádza – prebehol len Broňo Novák, s úsmevom ako na výlete, že už sa mu dobre ide.  Aspoň niekomu.

 

 

Stúpanie na Hoľu je najdlhšie na trase, s niekoľkými výživnými sklonmi, inak ale plynulé. Tentokrát som sa v ňom ocitol v čase nádherného západu slnka. Aj teplota klesla do ľudských hodnôt. Toto je na ultra tiež zaujímavé: máš problém aj sedieť a o hodinu nemáš problém bežať do kopca. Nevedieť to, asi idem z Kojšova do cieľa autobusom...

 

Posledné denné svetlo v teplých odtieňoch a obrys Tatier na oranžovom pozadí ma nútili cestou z Kojšovky častejšie vyťahovať foťák. Ale štrajkujúca čelovka s podozrivo slabnúcim svetlom, znalosť trasy, ale aj zákerných, trávou krytých kameňov v úvode klesania do Zlatej Idky a teda nutnosť pozerať viac pod nohy, to všetko spôsobilo, že foťák som pre istotu odložil a tajnú kontrolu na Spálenici som nie že neodfotil, ale prehliadol. Spýtal sa ma na ňu až Belo v cieli. A logiku teda mala – tu by sa to dalo elegantne obabrať po asfaltke, človek by možno cestou dole aj niečo stopol. Takže ďalšie foto mám až z kontroly na chate VSŽ, podozrivé!

 

 

Potom už „cieľová rovinka“, čiže posledných symbolických 33km, hehehe. S troma stúpaniami, aby zmena bola, inak z kopca. Tu sa zmenami trasy podarilo dosiahnuť, že ozaj z každej občerstvovačky sa má drieť poriadne do kopca. Hádam nik nepríde na to, kto to vlani navrhoval... Lúky, lesy na striedačku, malá asfaltová vložka za Hýľovom, cvrlikajúci nočný hmyz a homosexuálny vánok, celkovo príjemné, len keby nohy šli. Obzriem sa na jednej lúke: tma. Obzriem sa o chvíľu a za mnou svetlo - Paťo Hrotek valí. Americká taktika pri dobiehaní súpera? Nie, len tiež mu štrajkuje čelovka. Ta fajn, dáko sa ešte spučím, nech ho veľmi nebrzdím, ťaháme to spolu až do cieľa. Tiež sa vraj prebudil so súmrakom.

 

Kto by tu zaspával, v Klátove ide trať popri krčme, kde sa zvykne takto cez víkend mulatovať a pripití miestni sú... No akí? Človek nevie, čo čakať od hulákajúcej partie, tak mu to aj adrenalín dvihne. Aj teraz už o nás vedia, ale vyložili na stoličku poháre s vodou – normálne super občerstvovačka, ďakujeme! Ľudová tvorivosť sa prejavila aj pri nočnom značení a tie reflexné smajlíky istotne trochu dvihli náladu niektorým „psychicky nalomeným“:

 

 

Posledná kontrola na Klatovianke, tak zas hlavu do umývadla. Čaká posledné prudšie lesné stúpanie, potom už len plynulo dole do Čermeľa. Prebeh cez Bankov, rozvibrovaný vari dvoma diskotékami, to je pravý kultúrny šok po celom dni v tichu lesa. Na Hradovú ešte síce do kopca, ale to je už po asfalte pomedzi domy. Predposledná kontrola prudko motivačná, volá sa „Last Hill“. Zato posledná K20 pod hradom zmiatla minimálne jedného finišera. Lebo v cieli rozprával, že keď si prečítal „Otoč sa a choď naspäť“, zabil asi pol hodiny hľadaním cesty.

 

 

Odmena z vyhliadky na nočné Košice bola ešte vyvážená bojom so žihľavou a tŕňmi cestou dole, ktorý už moje netradične rozmlátené nohy ledva zvládali. Potom ale už asfalt obytnej štvrte, tradičný sviečkový špalier na chodníku dole Podhradovou a skutočná cieľová rovinka popri Hornáde. Ryba Anička tejto noci nespí. Pri guľáši/fazuľovici a pive/kofotine je už teraz každý frajer, že ako dobre bolo. Len tety zdravoťáčky majú robotu, aj víťazné nohy potrebujú malú operáciu a niektoré iné sú na tom ešte horšie.

 

 

Tak nám treba, že „v tomto veku ešte nemáme niektorí rozum“. Aj iné citáty a prejavy odzneli, viaceré na adresu organizátorov samozrejme. Ktovie či aj nabudúce budú niektoré kontroly pomenované po ľuďoch, ktorí na tie miesta najviac nadávali... No ale zase takto: kde máme v štartovnom vstup na kupko a odvoz na stanicu? A zase sme dostali za málo peňazí viac masochizmu ako vlani, čo viac chcieť? Len poďakovať a o rok možno? Uvidíme!

 

Rišo Pouš

 

Fotky Východniarska stovka po tretí raz

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Východniarska stovka po tretí raz
Ripo 07.08.2017
Fotečky v balíku, možno sa viacerí nájdete: https://uloz.to/!tDA8NTPeXXpg/v100-2017-vetroplach-zip

RE: Východniarska stovka po tretí raz
Ripo 16.12.2017
Maja P. super natočila a zostrihala a Belo S. poslal link: parádny megafilm z najteplejšej tohoročnej ultraakcie je na svete! Len dúfam, že nikoho neodradí ten úvod: https://vimeo.com/247508072

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri