Východokarpatská magistrála: 255 km nonstop

Zase raz si hlava povedala, že telo už isto zabudlo na príkoria, ktoré mu naposledy nachystala, že je čas znovu vystúpiť z komfortnej zóny a pokúsiť sa posunúť osobné limity. Ale aj nové miesta spoznať, nech to má nejakú pridanú hodnotu. Mám rád logické červené línie na mape a po VKM som logicky poškuľoval už dlho. Pár kúskov z nej poznám, pekné sú. Lenže...

Nie je náročná len parametrami (vraj 248 km a 10 500 v. m.) a logistikou (pre stredoslováka). Pre niekoho aj monotónnosťou, Furt v takom zelenom tuneli, len les a chodník. Kľukatosť je ďalšia výzva – myslel som si, že na hranici to bude pekne prečistené, ale nie. Na mnohých miestach obchádzačky, preliezačky, vyhýbačky. Buď popadaných stromov, alebo blata a hlbokých mlák v koľajach po autách, alebo jednoducho zarastených úsekov. Málo vody – ďalší problém. Na hrebeni a vo flyšovom podloží, klasika... Preto je dobré ísť na jar a mať aj nejaký malý „naberáčik“. Mne poslúžil vrchnák z cyklistického bidónu. Na druhej strane je to krásna divočina a pod nohami v podstate stále pohodlne mäkkúčko. Niekedy až príliš, hehe... Takže som zvážil plusy a mínusy a keď som si koncom mája myslel, že mám čosi natrénované, sadol som o druhej ráno do rýchlika a išlo sa. Výsledok je tu a pod obrázkom aj popis. Snáď niekomu pomôže:

Takže piatok, koniec noci, povinná miestenka a narvaný rýchlik plný chrápajúcich chlapov, vracajúcich sa na východ z roboty. Nezávidím im. V Kysaku prestup do príjemnejšieho REXu, našťastie meškanie sme mali len také akurátne a REX už nemešká vôbec, tak v Lipanoch na autobus do Kyjova bez stresu. Toto vyšlo nad očakávanie, lebo s našim „náhodným dopravcom“ človek nikdy nevie. V Kyjove ma prekvapujú dve modré smerom na Minčol, jedna je zjavne nová, ale volím pre istotu klasiku. Trochu švihám, lebo ma klepe. Neviem či od chladu alebo od adrenalínu. Vyhýbam sa hordám slimákov a krásnou krajinou, cez svieže lúky a čvirikajúce ranné lesy stúpam na Minčol. Zvyšky hmly prefukuje príjemný severný vetrík, zvyšky rosy mám už v topánkach, no s tým sa musí rátať. 50 minút a som hore. Cestou som trochu analyzoval svoje pocity a porovnával ich s predošlými takýmito šialenstvami. V tých očakávaniach pred niečím neznámym je vždy taký mix radosti z poznávania a obáv z utrpenia. Vyšlo mi, že tentokrát som sa akosi viac obával, asi už starnem, konzervatívniem, pohodlniem. No, uvidíme...

Zbeh do Obručného je dlhý a príjemný, tiež taký lesno-lúčny. Hneď pod vrcholom, priamo na chodník vyteká malý prameň, tak preventívne pijem aspoň z dlaní. Viem, že vodou budem musieť šetriť celý čas a tankovanie mám poriadne rozplánované, lebo toto je jedna zo zásadných vecí na VKM, ak človek nechce schádzať z trasy. Nesiem si 1,5 litra vo dvoch fľašiach. Objavujú sa prvé „preliezky“ – s čerstvými nohami žiadny problém, len dúfam, že ďalej ich nebude veľa. Dúfam márne, samozrejme. Podobne ako pri výstupe, aj cestou dole plaším srnky a jelene – to budú až do konca moji najčastejší spolupútnici. Okrem jedného jazveca žiadna exotika, žiadne vlky, zubry, rysy, čo už...

Nad Obručným cez cestu a hneď sú tu prvé hraničné stĺpiky - záruka, že idem dobre. Ďalšími zárukami (až po Kremenec) sú stopy po štvorkolkách a koňoch hraničiarov a červená značka. Trojité istenie. Stĺpiky sú výborné aj na posedenie - keď mi treba dať dole batoh a niečo vybrať, pohodlne si ho prevesím cez kolená.

Za Obručným, kde ozaj začínajú Východné Karpaty, začína aj zelený tunel, takmer 200-kilometrový, s vychodenými dvoma stopami, ideálny na romantické prechádzky vo dvojici. Najtypickejší obraz na celej trase:

Na Kráľovej studni (22. km) tankujem do brucha aj do fliaš čo to dá, lebo najbližšia voda bude vraj až na 52. km, v sedle Cigeľka. Zatiaľ ale stačí, osobne nemám veľkú spotrebu vody, navyše počasie mám ideálne. Ráno bolo zatiahnuté, ale po vlhkom a teplom týždni začal fúkať poriadny severák. Hore v korunách poriadne hučí, mňa dole akurát dobre ovieva, a ešte som aj v tieni. Len keď ma občas vyhodí na lúky, cítim silu slnka. Hlina pod nohami v lese je ale taká akurát, nelepí ani sa nepráši.

V lese je lepšie aj z pohľadu navigácie, na lúkach to také isté nie je - aj párkrát zle odbočím, lebo ciest je tu viac a značky niet kam dávať. Výhľadom tentokrát moc pozornosť nevenujem, musím sa sústreďovať na iné veci. Objavujú sa prvé strmé úseky, také rozcvičky pred Lackovou. Tá sa za Kurovským sedlom začína pravidelne objavovať na obzore, mám ju zafixovanú ako poriadnu stenu a nebude jediná.

Od rána zbieram hlavou pavučiny, prvých ľudí stretám až pod Čierťažou. Cześć! Ale zase – je piatok, stále predpoludnie. Tu hlavne začína nekonečná séria „strmých striech“ až po Javorinu, lýtka horia. Lacková je skôr až lezenie na niektorých miestach. Niečo ako veľkofatranské Sidorovo. Ale v pohode - zmena pohybového stereotypu, zapájajú sa aj iné ako „behacie“ svaly. Zostup na druhú stranu už je milosrdnejší a ostatné brdky už sú kratšie. Len začiatok zostupu zo Stavísk (806 m) je ako skok do studne strmý.

Po raňajkovej slanine ma začína trochu „sušiť“, ale aj s tým som počítal, a tak pijem koľko mi chutí, už som blízko k vode. A ozaj, pri kostole na poľskej strane sedla Cigeľka je okrem iných stavbičiek aj normálna studňa. Akurát odchádza školský výlet a v plechovom vedre ostalo po detiskách ešte dosť parádnej, čerstvo naťahanej vody – to je almázia! Lebo ďalšia možnosť dotankovať je až na 99. kilometri, pod vrcholom kopca Stávok pred Duklou. To by mala byť istota – síce malý pramienok, ale voda tam bola aj koncom augusta, počas Rusínskej stovky.

Kým tam ale dôjdem, presúvam sa dosť monotónne od jedného sedla k ďalšiemu, furt hore a dole, dosť mi to splýva: Vyšný Tvarožec, Blechnarka, Regetovská voda, Dujava. Jeden superstrmý úsek dokonca poistený lanom, na inom sa traktorista pri „zjazde“ zase očividne istil radlicou. No, za mokra by som sa tu šmýkať nechcel. Ale hraničný priesek pekne široký a na zrýchlený presun pohodový.

Za sedlom Dujava znovu nejako viacej lúk. Pekné rozhľady, ale cesty niet a tráva vysoká, pre istotu zapínam gps. Sklony sa zmierňujú, ale aj cesta sa zužuje do chodníka a tunel sa často uzatvára konármi a krovím. Okolo sedla Zajačí vrch to pod nohami niekde aj čvachtá, niekde treba aj kľučkovať, v početných koľajach stojí voda. Zrazu čo to, halucinácia? Nie, to len hraničiar na koni ide oproti. Nechápem, ako sa tade dokáže predierať a ako sa niekde zohýna. Za ním dokonca bikepacker tlačí svoj naložený stroj. Tak tomu závidím ešte menej. Pred Polianskym sedlom je lesný priesek na dlhšiu chvíľu naopak zase široký, navyše takmer rovný a bez prevýšenia, kluskanie až taká rozkošššš!

Od štartu mám akúsi mániu stále prepočítavať, kedy asi niekam dôjdem podľa aktuálneho tempa. Nemal som si ten ukazovateľ priemerného tempa dávať na displej hodiniek hneď na začiatok – ale zase dobre sa tým zabíja čas a plánuje ďalší postup. Najmä sa snažím myslieť na blízke ciele, nie na Kremenec a Ubľu. Tak sa teraz teším na Filipovské sedlo, lebo odtiaľ až po Kút hranicu poznám z Rusínskej stovky a po dlhých hodinách samoty v novom prostredí aj taká drobnosť poteší. A budú odrazky – štvrtá poistka.

Zlatá hodinka sa nekoná, slnko skryli nízke mraky. Pod Roztockým lesom tečú priamo cez chodník v malých stržiach čerstvo vyliahnuté potôčiky – na napitie ledva, ale na večernú hygienu dobré, zmývam aspoň soľ z tváre. V sedle Mazgalica štartujem čelovku (20:30). Pod Filipovským vrchom nachádzam pri chodníku malú, haluzami krytú studničku, skôr len takú mláčku. Tak skúšam svoj zlepšovák – sáčok na naberanie vody, ale ten vrchnák z bidóna sa osvedčuje viac. Dukla je neďaleko a vody mám dosť, tak spokojnosť. Pod Stávkom tú ďalšiu studničku už nepotrebujem. Prekračujem stý kilometer a stále ma trochu mrazí pri pomyslení, že ešte ani v polovici nie som. Trasu som si tak symbolicky rozdelil na dve polovice – po Duklu a po Kremenec. Potom ten záver že už len tak na doklepnutie, to už bude nič. 36 km cieľová rovinka, ozaj ako nič, že? Hehe...

Aj teraz som už mysľou na Dukle. Z Rusínskej stovky mám úsek zo Stávku zafixovaný ako nie dlhý, ale poznáte to, ako to zrazu ide pomaly, keď už čakáte, že už, už, už ste tam... Ešte zdravím dvoch turistov, ktorí s čelovkami dupú proti noci hore, a konečne sa niečo po jedenástej vynáram z lesa na osvetlené parkovisko. Po sedemnástich hodinách od štartu 110 km – joooj, keby to takto svižne išlo aj ďalej! Lebo telo zatiaľ nemá problém. Skôr ma prekvapuje, že hlave sa nejako nechce. „Ale veď ty si to vymyslela, tak nemaj čierne myšlienky“, hovorím jej. No nedá si povedať a buď je tými myšlienkami už niekde v cieli, alebo dokonca doma v posteli, alebo vymýšľa, čo všetko sa môže stať a kde by bolo najlepšie to celé skončiť. No čo má toto byť?

Z parkoviska radšej mierim rovno za farebnými neónmi pumpy na poľskej strane a čudné myšlienky zaháňam sumarizovaním postupu prehadzovania batoha a „nákupného zoznamu“, nech sa tam dlho nezdržujem. Prechádzam z jonťáku na colu, poriadne sladím čokoládovými tyčinkami, jednoducho zdravá večera! Toto a nejaké vlastné zásoby ma musia preniesť nocou a potom až do Balnice, čiže o nejakých 70 km a 12 hodín ďalej. Tam zas bude obchod a obed. Teta za pultom je na kadejakých nočných exotov asi aj zvyknutá, ale keď na jej otázky (odkiaľ a kam a prečo) odpovedám, trochu jej padá sánka.

Ako dole k pumpe, tak aj nazad hore (po krajnici) a potom už znovu do ticha pod vyhliadkovú vežu. Do lesa za ňou sa symbolicky ponáram o polnoci.

A hneď začína mordor. Rozbehnúť sa skoro nedá, stále treba kľučkovať, obchádzať, zohýnať sa... Našťastie chodníčky vyšliapané a ako pozorujem, hlava prestala protestovať a telo tiež nejako ožilo. Žiadna spánková kríza, toto treba využiť a fičať čo to dá, lebo útlm raz príde. Tak nech ho chytím na príjemnejšom úseku. Ten prichádza (zatiaľ bez krízy) niekde za Čertižským sedlom, kde je hraničný priesek znovu normálne priechodný. Predtým som ešte na lúkach dokonale zo seba opral všetko blato, až po kolená. Lebo Aladin hlásil na piatkový večer poriadne lejaky v okolí Medzilaboriec a podľa mokrého podkladu, po chodníkoch tečúcich potôčikov a totálne premočenej trávy mi došlo, že mu to asi vyšlo. Každopádne chodidlá zatiaľ úplne v pohode (asi aj vďaka skvelým topánkam).

GPS v hodinkách pre istotu prepínam do úsporného režimu, lebo po 20 hodinách ukazuje baterka 57%. Tieto COROS Apex Pro sú úplne nové (a o triedu lepšie ako moje doterajšie Apexy), poslali mi ich priamo z výroby na základe zvolávacej akcie, lebo staré sa vraj zrejme pokazia. To je prístup! Tak ostrý test, lebo deklarujú výdrž 45 hodín. Malo by stačiť aj s rezervou, ale nikdy neviem, kde sa zapráskam (ani som netušil, ako sa mi to splní). Aj som pre istotu všetky alarmy, upozornenia a senzory už vopred povypínal. Tie ale ani inokedy nepoužívam.

O pol štvrtej začína nebo blednúť a o štvrtej už všetky miestne spevavce vreštia ako divé. Vraj božské lesné ticho, no určite, hehehe... Krajina okolo Haburského rašeliniska je zaujímavá: zmena oproti bežným, kompaktným lesom doteraz, ako na prechádzke parkom si pripadám. Len v parku to pod nohami tak nečvachtá. O pol piatej balím čelovku, aj v prítmí lesa už vidím dobre. Ešte som si naposledy zasvietil do vodojemu, ktorý ma ale napriek očakávaniam a názvu sklamal. Je to len ruina. Na jej dne síce rúra a z nej výdatne tečie voda na pohľad lákavá, ale v mojom stuhnutom stave by som musel podať poriadny gymnastický výkon, aby som sa k nej dostal. Našťastie nemusím a po Balnicu ešte nejaké pramienky budú. V tejto „druhej polovici“ to s vodou už nie je také zlé ako pred Duklou.

Doplna dopĺňam hneď na prvom možnom mieste – pár metrov od vrcholu Kanasiówky je na mape označený pramienok a v reáli je tam aj šípka na strome. Tak idem pozrieť, čo môže tiecť tak vysoko. A ozaj, je tam! Vrchnák z bidóna poslúžil a ďalej sa mi ide znovu veselšie. Lebo v noci som veľkú spotrebu nemal, ráno je chladno a na kopcoch okolo 800 m aj zvyšky hmiel ochladzujú, spolu s tým severákom, ktorý už od včera hučí. Jeden z mála výhľadov je na Medzilaborce, tak sa skôr zabávam pohľadmi pod nohy: cez deň som sa uhýbal čiernomodrým chrobákom, v noci žabám, salamandrám a modrým slimákom – bezdomovcom. So svitaním si používatelia cesty znova vymieňajú službu. Len ja už nadsluhujem, aj ma podľa toho vypína (niekde okolo Kalinovského sedla), duklianska čokoládová eufória skončila. Až o pol siedmej slnko konečne vylieza nad mraky či nad zvyšky hmly, či čo sa to tu povaľuje, a svet a les je v ostrom svetle hneď veselší.

V Laboreckom priesmyku hnusne rozbitá zvážnica, v Lupkovskom zarastené, mokré lúky a tráva po pás, kde nevidno pod nohy. Dole k tunelu vodu hľadať nejdem, furt mám dosť. Radšej si dám ľahké raňajky a dúfam, že ich telo prijme. Je osem hodín a na slnku tak akurát príjemne, teplúčko.

Medzi tým, pred tým aj potom pekné lesy, ale aj rúbane, vojenské cintoríny, stará vojenská pozorovateľňa na Pasekách aj zákonom chránené jedliny - a stále hore a dole. Zase začínajú strmšie sklony. Prvá séria „štipľavých kopčekov“ začína stúpaním na Szcołb (769 m) a končí v Balnici. Kríza už našťastie povolila, no stúpania idem stále pomalšie.

V Balnici rovných 180 km a presne na poludnie. Aj som pred tým trochu kopal do vrtule (jasné, že len z kopca), nech sa to dobre počíta. Pol litra koly do brucha spolu s balíkom piškót, dva pollitre do fľaše na cestu. V druhej mám ešte čistej, studničnej vody dosť, ani nedopĺňam. Do Ruského sedla vystačí a odtiaľ už to zase poznám, viem kde naberiem. Znova tá troška eufórie ma ženie cez ďalší zubatý hrebienok, prvé na rade sú Černiny (929 m), posledné budú Rypy (1003 m). Začína najkrajší úsek celej trasy, ale v strmých sklonoch už cítim, že otlakom sa nevyhnem.

Je sobota, pekný deň, tak sa divím, že okrem Balnice, Ruského sedla a Kruhliaku nikde nikto. Strmý výšľap na Kruhliak mi moc problém nerobí (lebo som nasadil sofistikovanú chémiu), užívam si aj výhľady a spomínam, ako som tadeto kedysi išiel v opačnom smere. Ale to bol výlet. Teraz stovka bola na Stávku, dvojstovku prekračujem tesne za Kruhliakom. Už sa odvažujem prepočítavať čas až do cieľa v Ubli, aj keď varovná kontrolka bliká: pozor, ešte najmenej 50 kilákov je to! No dooobre, ale 36 z kopca a veľa po asfalte. Tu proste musím počítať s inými číslami, z Kremenca je to jednoducho už cieľová rovinka :-)

Zlatá hodinka tentokrát nastáva. Ostré, oranžové zadné svetlo ma chytá niekde okolo útulne pod Čierťažou. Kremenec = 218, tak som zvedavý, koľko to bude v konečnom súčte. Ako väčšinou v závere, znovu mi chutia aj kopce, neviem čím to je. Ale vlastne hej, viem – veď pred Ruským sedlom (keď došla piškótová energia) som nasadil ťažké chemické zbrane. Kremencu už sa slnečné zlato neušlo, dole Stužicou už sa potkýnam za šera a dole pri potoku začína druhá noc v spoločnosti čelovky. No, myslel som si, že tu budem oveľa skôr, ale nevadí.

Zbiehaním do Novej Sedlice zároveň začínajú aj trochu problémy s navigáciou – ako inak, na rozmlátených zvážniciach (a najmä na ich križovatkách) sú v noci značky niekedy mimo dosah čelovky. Ale cieľovú rovinku som si poctivo naštudoval (myslel som si). Takže najskôr krčma, práve zavierajú, ale kým dopijú... Kola do zásoby a tentokrát pre zmenu horalky. Hádam na posledné tri - štyri hodiny to bude stačiť. Ale samozrejme, pre istotu ešte aj niečo svoje mám. A už asfaltujem do Zboja. Rozmýšľam, na čo je toto dobré? Chvíľu vykecávam s policajnou hliadkou (potom ešte s jednou). Že ma značka v Zboji posiela z hlavnej za potok na „nový“ eurofondový chodník, to  by bolo fajn, keby ho mal kto udržiavať (tráva aj po ramená) a keby nekončil aj so značkou medzi maštaľami. Tak nazad na asfaltku a napriek jednej ďalšej výzve na prechod cez potok (žiadny chodník v burine nevidno) takto pohodlne šmatlám až do Uličského Krivého. A tam to začína!!!

Lebo nasleduje odbočka cez potok, chvíľka na normálnej lesnej ceste a koniec srandy. Nasledujúca odbočka doprava vedie do strmého svahu, len dákym priesekom pomedzi stromy. Ten ma vypľúva na lúku a ďalej čo? Cesta nikde, tráva po pás. Smer je jasný len podľa gps, tak idem a hľadám ďalší vstup do lesa. Hovorím si „veď dobre, na mape je toto len chodník, o chvíľu sa napojí na cestu“. Hej, napojil som sa – na najhnusnejším možným spôsobom rozbitú a konármi zahádzanú zvážnicu. Na križovatkách s ďalšími podobnými „cestami“ problém, kade ísť, na lúkach hlboké stopy po traktoroch, za mostom cez Uličku naopak neexistujúce cesty a zase len prieseky medzi stromami. Značky niekde megaveľké, niekde zbytočne nahusto, inde ale chýbajú práve tam, kde ich najviac treba. Oddych pre hlavu a jednoznačnosť cesty len na kúsku starej asfaltky, kade vedie aj cyklotrasa. Potom zase divočina a až keď ma to vypľúva na spevnenú cestu dolinou potoka Kertenovatec, už som „v suchu“ - do Uble je to už len rovno za nosom, mierne z kopca. Na hranicu dorážam o štvrtej ráno a budím samozrejme pozornosť policajtov, že čože si to tam fotím. Aj im po vysvetlení trochu padajú sánky, ale nevolajú na mňa pánov s bielou kazajkou, tak pohoda.

Ako si tak prezerám gps záznam, pekne vidím, ako som sa tam na niektorých miestach bezprizorne motal. Jasné, za dňa by to bolo lepšie, ale toto je poriadna degradácia červenej značky, a ešte k tomu medzinárodnej. A obrovský kontrast oproti nádhernej hraničnej divočine po Kremenec. Aj keď je jasné, že aj hospodáriť v lesoch treba. Ale takto? Som si to od Sedlice natiahol o dobré tri hodiny oproti normálu – niekde sa aj zle kráčalo, o behu ani nehovorím. V podstate som dodržal turistický čas zo Sedlice do Uble :-) Ale aspoň som do Uble prišiel už so svitaním a mohol som rovno začať stopovať. Lebo som predtým esemeskou zrušil rezerváciu ubytovania – aj s ospravedlnením, že nestíham :-)

Cesta domov, to už je zase iná kapitola, lebo o piatej ráno v nedeľu v Ubli asi nezvykne stopovať veľa ľudí. Možno preto ma pán z Ukrajiny vzal, od prekvapenia. Až do Michaloviec, kam tiež išiel, tak mu patrí moja vďaka preveliká. Odtiaľ to už bolo jednoduché, vlaky chodia a takto v nedeľu ráno ani nemeškali. Napoludnie som bol komfortne doma, ani som neprespal prestup a potom ani výstup na domovskej stanici, takže spokojnosť aj s touto časťou „operácie“, hehe... A to je teda všetko, ani to moc nebolelo, a iba štyroch kliešťov som si doma vytiahol, pohodaaa :-)

Na záver ešte taká logistická úvaha: turistovi je to asi jedno, ale takto nonstop by som to asi radšej už išiel opačne. Aj keď niekde medzi Lackovou a Javorinou som si hovoril, že TOTO by som opačne nechcel ísť. Lenže to by bol posledný „jedovatý“ úsek na trase, s tou sériou superstrmých stúpaní a klesaní za Duklou. Potom v úplnom závere síce ešte dlhý výstup na Minčol (práve ten ma odradil od opačného smeru), ale ten je plynulý a nie prudký. Zato v mojom smere ku koncu dá poriadne zabrať asi 40 km superstrmých „striech“ medzi Lupkovským priesmykom a Kremencom, pričom viac je tam stúpania ako klesania. S tým som ale počítal, navyše je to jeden z najkrajších úsekov na trase magistrály – to uľahčuje drinu :-) A posledných 36 km z Kremenca je len dole kopcom, som si hovoril. Ibaže som nepočítal s tým, že na úseku medzi Uličským Krivým a dolinou potoka Kertenovatec je jeden z najhorších turistických chodníkov, aké som kedy zažil. Toto by ozaj bolo lepšie ísť cez deň a plný síl. Na leteckej mape to pritom nevyzerá zle.

Nerozumiem inak ani logike umiestniť začiatok magistrály na Minčol (patrí do Západných Karpát) a cieľ na hraničný prechod namiesto do centre Uble. Ani logike nasilu to celé naťahovať po nekonečných asfaltoch a hnusných zvážniciach medzi Novou Sedlicou a Ubľou (Jedine kvôli tomu, aby trasa E8 mohla pokračovať plynulo na Ukrajinu?). Ale veď dobre, nikde nie je prikázané, že to treba prejsť celé. A možno raz, v normálnej dobe, pôjde táto magistrála z Kremenca do Uble ďalej po hranici. Zatiaľ len dúfam, že tento report trochu pomôže vám, ktorí sa tam chystáte. Šťastnú cestu!

Rišo Pouš