Belianska jaskyňa

Jediná sprístupnená jaskyňa v Tatrách (a najsevernejšia sprístupnená u nás) sa chváli, že jej infraštruktúra prešla pred sezónou 2015 rekonštrukciou, ktorú ocenia najmä návštevníci počas prehliadky - pri nových pohľadoch do jej nanovo nasvietených zákutí. A všetko LED-svetlá, preto sa vraj menej rias tvorí na stenách. Tak som sa bol presvedčiť, keď už som sa v tých miestach motal počas „ultrašelmovského“ víkendu.

Prístup z hlavnej cesty v Tatranskej Kotline je samozrejme dobre označený – parkovanie za 3,5 groša na deň. Kto chce ušetriť 50 centov, má možnosť – päť minút peši po žltej, na južnom konci osady.

Na začiatok je tu od parkoviska prístupový a zároveň náučný chodník: tak na 20 minút flákavej chôdze (po Šelme iná neprichádzala do úvahy), rodinkám s malými svišťami to môže samozrejme aj dlhšie trvať :-) Chodník je strmý, na zahriatie, dnu budem vyše hodiny.

Cestou k pokladni zadrží najmä detiská strategicky umiestnený stánok so suvenírmi. Pri kase som vycáloval 8 Eur, ďalších 10 za fotenie (bez statívu) sa mi už dať nechcelo. Platiť kartou sa nedá, vraj „je to pomalé a tu v Tatrách je aj ten internet taký pomalší“. Hmmm, také našské zdôvodnenie...

Ale návšteva sa oplatí. Môj dojem z poslednej návštevy pred rokmi bol rozpačitý – zablatená diera, výzdoby málo. Teraz svetiel pribudlo, aj sa dá obzerať (a je za čím), lebo chodník je pohodovejší, na viacerých miestach sa netreba báť zakopnutia. Bonbónikom sú svetelné efekty spolu s hudbou v Hudobnej sieni. Ktovie čo na ten rachot hovoria miestne netopiere :-)

Všetky podstatné informácie sú samozrejme na stránkach Správy slovenských jaskýň. Len keby tí sprievodcovia nerozprávali ako Majka z Gurunu, štýlom „a-teraz-vám-ukážem-ako-vyzerá-pravá-jaskynná-tma-cha-cha-cha-bojíte-sa?“

Rišo Pouš