Východné Slovensko

Jediná sprístupnená jaskyňa v Tatrách (a najsevernejšia sprístupnená u nás) sa chváli, že jej infraštruktúra prešla pred sezónou 2015 rekonštrukciou, ktorú ocenia najmä návštevníci počas prehliadky - pri nových pohľadoch do jej nanovo nasvietených zákutí. A všetko LED-svetlá, preto sa vraj menej rias tvorí na stenách. Tak som sa bol presvedčiť, keď už som sa v tých miestach motal počas „ultrašelmovského“ víkendu.   Prístup z hlavnej cesty v Tatranskej Kotline je samozrejme dobre označený – parkovanie za 3,5 groša na deň. Kto chce ušet

Noc po „Ultrašelme“ som sa síce v telocvični moc nevyspal, ale keďže som preteky odflákol, ani som rozbitý nebol. A nedeľné ráno v Ždiari ako maľované, treba využiť. Nedostanem sa sem často. Voľba padla na cestu Monkovou dolinou až k Bielemu plesu (nech vidím kade som sa včera mlátil v opačnom smere) a odtiaľ po zelenej okolo chaty Plesnivec do Tatranskej Kotliny (tade som ešte nešiel).   Začal som hneď, ako slnko začalo nahadzovať gýčové omietky na Ždiarsku vidlu a Havrana. V dedine ešte tieň, v doline len čosi nad nulou... Na začiatok tro

Čo si Vnenky a spol. ušili vlani na seba, stretlo sa s veľkým ohlasom, tak to museli zopakovať. A zlepšiť! Už prostredie, kde sa šelmy preháňajú, má obrovský potenciál pre prilákanie behuchtivých davov - veď vidíme v Alpách, ako to vyzerá pri podobných podujatiach, veď toto nie je cezpoľák cez žihľavu! Výhoda č.1: nebolo treba kompresné podkolienky. A keď preteky navyše zorganizuje niekto, kto vie čo pretekári potrebujú a nemrhá sily a prachy na zbytočnosti, úspech musí prísť! Výhoda č.2: ľahký batoh, lebo na kontrolách je čo treba. Aj chlieb so s

Urodilo sa nové ultrapodujatie a je dobre, že medzi Prešovom a Košicami. Presnejšie v Šarišskej vrchovine, Čiernej Hore a Volovských vrchoch. Nech sa aj na východe dozvedia, ako sa dá krásne telo zničiť v rámci jedného víkendu. Hneď na úvod treba povedať, že sa páchateľom tejto mierne „nadmierečnej“ stovečky Belovi S. a Marcele R. táto myšlienka aj vďaka počasiu podarila takmer dokonale. Lebo to, čo predpovedal SHMÚ na 8. a 9. august, už fakt prestávala byť sranda: Už provokácia v podobe pozvánok na púštny ultramaratón (v Ománe či kde),

Nie je veľa turisticky dostupných štítov tatranských zo slovenskej strany hraníc. Keď si odmyslíme Lomničák, Solisko (lanovkami) a Gerlach (s vodcom), ešte menej - zo šesť? Jahňací je podobne ako Kriváň atraktívnejší tým, že je na konci hrebeňa a ponúka pohľady aj na „iný svet“ - v tomto prípade na vápencové Belianky a široké podhorie. Vzal som ho útokom z Lomnice, zo stanice – smerovníky hovorili približne o 5,5 hodinách, takže sa to dá zmáknuť ako „celodenka“ aj bez auta, parkujúceho nad Matliarmi pri ceste. Do Tatier síce nechodím rád (na

Málo snehu rovná sa málo (legálnych) možností zašliapať si. Takže v sobotu (pred frontom – v nedeľu má snežiť) som zvolil osvedčenú klasiku: o štvrtej budíček, o piatej vlak, po šiestej bus a o siedmej už hádžem lyže na batoh v ústí doliny. Lyže idú na zem až o dva kiláky vyššie, dôvodov je viac: na pásoch sa síce dá v pohode už od parkoviska, ale jednak nechcem, aby mi zvlhli pásy (dole je nad, hore bude hádam pod nulou), jednak májová víchrica ani tu nezaháľala a na snehu je plno bordelu po ťažbe kalamity. Ale mám aj dosť času, sko

Ráno na „Všetkých svätých“  je v Prešove jasné a mrazivé, teším sa na žiarivé jesenné farby. Ale zo severu tiahne nejaká sivá vrstva, to nie je dobre. Poznáte to - tenká deka cez polovicu oblohy, akurát tam, kade sa pohybujete. V diaľke síce svieti slnko, vy ste ale just v tieni, aj keď cez mraky nad hlavou presvitajú útržky modrej. Tak aj je, keď vystupujem z autobusu v Terni - zo žiarivých jesenných farieb sa stala jednoliata, aj keď pastelová, masa bez kontrastov. Napriek tomu pohľady do krajiny sú celkom pekné - útržky rannej hmly ostali vzadu

Rok 2013 priniesol v sieti turistických značkovaných trás viacero pozitívnych správ v podobe novovyznačených chodníkov, takpovediac po celom Slovensku. Je tomu tak aj v Slovenskom raji. Na jar tohto roku sa značkárom z KST Dobšiná konečne podarilo ukončiť dlhoročný boj s úradmi o zlegalizovanie chodníka na Ondrejisko (1272 m n. m.), kopec považovaný za najvyšší bod v Slovenskom raji. Jeden chodník tu už v minulosti vyznačený bol, no ten museli na podnet úradov značkári zatrieť. K pozitívnej zmene došlo až tento rok, a tak v máji 2013 mohol tamojš

Prvá októbrová nedeľa je bežcom dobre známa. Ale košických maratónov som sa nabehal do sýtosti, nechce sa mi už kvôli 3 hodinám naháňania obetovať celý víkend. A navyše keď sa ukazuje taká plnofarebná, až jesenne gýčovitá sobota ako teraz.   Je rozhodnuté, najlepší rozklus pred maratónom je celodenná túra :-) Aspoň uvidím čo to so mnou spraví v nedeľu. Bude ďalšia skúsenosť. Chvíľa posedenia nad mapami, zohľadnenie pohybu slnka po oblohe a cestovných poriadkov a plán je jasný: z Bankova po červenej na Kojšovskú hoľu a odtiaľ po modrej

Jedno z najznámejších a najväčších jazier na Slovensku (takmer 14ha), po starom Veľké vihorlatské jazero, leží vo výške 618m v centrálnej časti Vihorlatu, v tieni bukových lesov, s bralom Sninského kameňa na severnom horizonte. Okolo jeho brehov vedie náučný chodník - pohodová, asi hodinová prechádzka. Jazero nie je úplne prírodné - vzniklo síce zahradením potoka Okna mohutným, asi 2km dlhým zosuvom, ale bolo menšie ako dnes. Hladinu o 3 metre a rozlohu na dvojnásobok zdvihla v 80. rokoch 19. storočia hrádza, ktorú dala postaviť grófka Szécheny

               Hlavný hrebeň Polonín kopíruje slovensko-poľskú hranicu. Hlavná časť, ktorá je turisticky najzaujímavejšia a aj najnavštevovanejšia je od Ruského sedla po Kremenec. Ďalšia časť smerom na severozápad, ktorú som už veľakrát šiel je Balnica – Ruské sedlo. Úsek z Dukly na Balnicu som šiel na bajku len raz pred mnohými rokmi. Pospájané to tvorí slušnú hrebeňovku prerušenú asfaltovou cestou len na jednom mieste nad Palotou, kde je prechod do Poľska. Drvivá väčšina tejto trasy vedie lesom. Výhľadmi a výškou je najlepší

         Ak cestou z Rimavskej Soboty do Košíc budete niekedy chcieť (alebo musieť) obísť Sorošku, odporúčam cez Silicu a Silickú Jablonicu. Cesta tam napriek niektorým mapám je - a dokonca pohodlne priechodná autobusom, je to overené. Je to taká „geografická“ skratka: horšia a dlhšia cesta :-) Ale oplatí sa kvôli jednému svetovému unikátu. Priepasť alebo jaskyňa Silická ľadnica je samozrejme podľa názvu ľadová. Takých je... Ale v miernom klimatickom pásme patrí k najnižšie položeným na svete (vchod je vo výške 503m), čo upozorňuje na

Spišská magura a Pieniny - tento kút Slovenska ponúka určite viac ako výhľad z Troch Korún na poľskej strane a plavbu plťou po Dunajci. Aj keď táto atrakcia je určite požehnaním pre domácich na oboch brehoch Dunajca. Odkedy sme sa z čias feudálneho poľnohospodárskeho veku preniesli cez vek priemyselný do veku informačného je táto oblasť priam odsúdená živiť sa cestovným ruchom. Pri predstavovaní prírodných chuťoviek tejto oblasti sa dnes vyberieme do Haligovských skál týčiacich sa nad dedinou Haligovce len kúsok juhovýchodne od Červeného Kláštora. K

Pohorie Braniska sa pre Popradčanov nachádza tak trochu v tieni okolitých atraktívnych cieľov. Keď však počasie zamieša karty tak ako tomu bolo túto studenú jeseň, prichádza správny čas aj na spoznávanie podobných zákutí. Hrebeň Braniska je cestným priesmykom rozdelený na dve časti. Obe sú pomenované podľa najvyšších vrcholov. Južná sa volá Sľubica a severná zase Smrekovica podľa rovnomenného najvyššieho vrcholu (1199m.) Na východnom úpätí Smrekovice sa medzi obcami Lipovce a Lačnov nachádza kaňon Lačnovského potoka. Na jeho území je prír

Táto hrebeňovka bola vždy považovaná za tak trochu dobrodružnú akciu. Býval to prevažne zalesnený hrebeň, na ktorom bolo vzácnosťou stretnúť človeka. Už tradične slabé značenie a časté polomy a vývraty tu spôsobovali turistom nemalé orientačné problémy. Keď sa k tomu pridala lesnými traktormi rozrytá a rozbahnená cesta o zábavu bolo vždy postarané. Minulú neďelu sme sa vydali pozrieť sa ako to tam vyzerá dnes. Milan hrebeň prešiel z väčšej časti pred rokom a tak úspešne splnil úlohu navigátora. Auto sme nechali v Tatranskej Kotline a po asfal