Skialpaktuál: Žiarska dolina

Málo snehu rovná sa málo (legálnych) možností zašliapať si. Takže v sobotu (pred frontom – v nedeľu má snežiť) som zvolil osvedčenú klasiku: o štvrtej budíček, o piatej vlak, po šiestej bus a o siedmej už hádžem lyže na batoh v ústí doliny. Lyže idú na zem až o dva kiláky vyššie, dôvodov je viac: na pásoch sa síce dá v pohode už od parkoviska, ale jednak nechcem, aby mi zvlhli pásy (dole je nad, hore bude hádam pod nulou), jednak májová víchrica ani tu nezaháľala a na snehu je plno bordelu po ťažbe kalamity. Ale mám aj dosť času, skoro osem hodín do popoludňajšieho autobusu.

Okolo chaty len prejdem, pred vchodom je plno: „lavínoví kurzisti“ sa akurát chystajú do terénu. Hore je, zdá sa, zatiaľ pusto, tak to vezmem zaradom, zľava doprava: Lúčne, Smutné, Žiarske. Ak čas dovolí, pozriem sa aj do nejakého žľabu.

Lúčne sedlo: Stopa na Terasu je vyleštená, len miestami metrové diery po pešiakoch :-) Ale je teplejšie ako v doline pri potoku. Suchý sneh až nad Terasou, aj to len vďaka vetru. Na hrebeňoch dnes hlásili víchricu, z juhu. Čím vyššie idem, tým menej ufúkaných snehových dosiek a tým viac ľadu mám pod pásmi, musím založiť haršajzne. A aj na tých treba dávať pozor, lebo v strmých svahoch je ľadová kôrka vyfúkaná do vlniek, treba triafať ich vrcholy, aby sa haršajzne mali do čoho zapichnúť. Do toho hnusné difúzne svetlo, nevidno rozdiely v podklade. Ale lyžovačka dole celkom dobrá, hrubý ľad drží a snehové vankúše tiež prajú oblúkom.

Ako medzihru skúšam najmenší žliabok v rebre Hrubej kopy a tam sa strieda podklad oveľa viac – vankúše, prepadávajúca sa krusta aj tvrdý ľad. Rýchlo preč. Pod Kopami ale vraj boli žľaby celkom v pohode.

Smutné sedlo: Zlyžujem pomedzi kamzíky na Terasu k snehovej late a davaj zas hore. Mraky sa medzitým potrhali, difúzka je preč a smerom do sedla sa valia davy. Je pred obedom, sneh riadne mäkne a v lesknúcej sa stope to už miestami podklzuje. Do sedla v pohode bez mačiek, len trochu ľadu pod vrcholom stúpania. Hore duje ako besné, ale tu sa dá aspoň schovať. Lyžovačka nazad dole: na tú biedu parádna.

Žiarske sedlo: Tretí raz pri late na Terase, ale až dole na chodník sa mi nechce, tak vľavo vbok a štrikujem pomedzi kosovku. Bez stopy, v mokrom maglajze, ale drží to lyže a neborí sa to veľmi. Pohoda a vietor do chrbta. Rázcestník „Pod Homôľkou“ ešte vidím, aj jeho okolie, tu už je zas suchý sneh. Ale mraky rýchlo klesajú a kým vystúpam k ďalšej snehovej late, okolo je mlieko priam plnotučné. A zas nevidno ako sa strieda podklad, ale zas je to to isté: čím vyššie, tým viac ľadu. Aj tu sa ale dá bez haršajzní. Sedlo je vylízané až do hliny, tak len povinná fotka a nasleduje celkom dobrá lyžovačka až po chatu, taká jarná, najmä nižšie. Potom už len odjazd dolinou, do čoraz väčšieho tepla. Cestou míňam aj chlapa v kraťasoch. Je proste január, subtropická zima vrcholí :-)

Rišo Pouš