Slanské vrchy - juh: Milič, Izra, Slanec

Slanské vrchy, to bola v treťohorách reťaz sopiek, tiahnuca sa od severu (pri Prešove) na juh až do Maďarska, k slávnemu mestu Tokaj. Dnes oddeľuje Košickú kotlinu od Východoslovenskej nížiny a na našom území sa delí na päť podcelkov: Šimonka, Makovica, Mošník, Bogota a Milič. Posledný je priamo na hraniciach s Maďarskom a tam som sa motal počas jedného pekného, farebného, baboletného dňa na začiatku októbra. Zo Skároša cez Vlašskú lúku takmer furt po hranici na východ, odtiaľ nazad popri jazerách Veľká a Malá Izra a po uzavretí okruhu na Malej Márovke (na skok od Vlašskej lúky) smerom na sever do Slanca, samozrejme s malou zachádzkou na zrúcaninu hradu. V prvej polovici príjemné lesné chodníky, vrátane hraničného prieseku, potom spevnené cesty lesom, ku koncu stále lepšie asfaltované. Aj na cesťák by boli parádne. Dokopy je to taká príjemná prechádzka, odhadom do desiatich hodín, len ten záver od Veľkej Márovky po asfaltke do Slanca bude asi pre pešiaka trochu nudný.



Zo Skároša je to až na Vlašskú lúku plynulé a pohodové stúpanie po zvážniciach lesom, ale nuda nehrozí. Cestou je plno zaujímavostí, väčšina je na fotkách. Napríklad na dotyku s hranicou vedie zelená značka do štyroch smerov:



Na cykloturistickom hraničnom prechode kúsok za lúkou sa odbočuje doľava po štátnej hranici. Tu má chodník výhodu pekne prečisteného prieseku, ale miestami aj nevýhodu „strešne“ strmého sklonu, keď pretína vrstevnice. Napríklad hneď na začiatku.

Až po ďalší hraničný prechod Čatorňa (na záver zas superstrmo dole svahom) je to ale zväčša príjemné hore a dole cez vrchol Veľkého Miliča. Aj tu je pekných miest nadostač, každú chvíľu sa niečo z lesa vynorí - vyhliadkové bralo, rozhľadňa, skalné mesto a tak... Najmä sopečná činnosť si tu voľakedy dala záležať, nech sa budúci turisti nenudia :-) Značku ani netreba, stačia hraničné kamene.



Čatorňa, to je odklon od hranice a široká lesná cesta k jazeru Veľká Izra. Krásne prostredie, v teple sa dá okúpať a bufet otvorený celoročne každý deň! Z čoho a koho žije nechápem, ale ponuka široká ako niekde v meste. Cyklistická infraštruktúra je tu poriadne premakaná a zosieťovaná so susedmi, tak žije asi viac z maďarských hostí. A vraj aj z rybárov.



Posledný úsek po lesných chodníkoch vedie okolo Malej Izry - učebnicového príkladu jazera, zahradeného zosuvom. A ako vidieť v teréne, takých jazierok tu bolo niekedy viac. Aj Veľká Izra má taký pôvod, ale tam je to už také príliš skultivované.



Od chaty Kopáska (kúsok do kopca nad Malou Izrou) je pekný výhľad do nížiny. Hneď nad chatou rúbanisko, piaty supeň ochrany (NPR Veľký Milič) tu zjavne nikoho netankuje... Inak odtiaľto je to už výlučne po cestách až do konca. Len asfaltu pribúda, a aj jeho kvality. Akurát pred Malou Márovkou zas kus lesnej cesty.



Tak, okruh uzavretý, okrem cykloturistov na Izre som nikoho nestretol. Na ceste na sever, k Veľkej Márovke, pohoda a pokoj, ale zrazu rachot. Samozrejme, dementi sú aj tu a samozrejme, cesta im je úzka, musí si jeden z nich ego dvíhať tesne okolo mňa, aj keď idem po okraji. No chudák je to - malý mozog, veľká motorka, čo už...



Ale nedám si kaziť deň - už je to skoro furt jemne z kopca, dá sa pomerne rýchlo kluskať. Sem tam výhľad cez rúbaň, jedno pekné kamenné more a na konci krásna pagaštanová alej a škaredé prieseky pre plynovod. A už som na hlavnej na kopci nad Slancom, výhľad k hradu a poza neho do nížiny, na východ.



Popri hlučnej ceste tichá lúčna poza kríky smerom k dedine, ale len kúsok. Prechod cez cestu a je tu studnička, prístrešok a nádherné lúky smerom k hradu. Jeho silueta pekne navádza, ale lúčna cesta tiež nepustí.



Cestou k hradu je ešte jedno hradené jazierko, poriadne zarastené trstinou. Tak sa aj volá - Trstinové. A potom už len „hrboľatý les“ a hradná cesta hore k vežiam. Nebojsa (tá okrúhla) sa hrdo týči, jej menej zachovaná suseda je obkľúčená lešením, vidno že tu zúri rekonštrukcia. Výhľady na východ sú dnes skalené oparom, ale okolo dediny je to čistejšie. Pozerám, ale už nevidím žiadne známky požiaru po výbuchu plynovodu z roku 2008.



Takže ostáva mi už len posedieť a pobrať sa dole pod dedinu na stanicu. Vlaky do Košíc chodia pravidelne, ale pozor, treba si vybrať ten správny - s normálnym rozchodom :-)

Rišo Pouš