Traverz Belianok

Noc po „Ultrašelme“ som sa síce v telocvični moc nevyspal, ale keďže som preteky odflákol, ani som rozbitý nebol. A nedeľné ráno v Ždiari ako maľované, treba využiť. Nedostanem sa sem často. Voľba padla na cestu Monkovou dolinou až k Bielemu plesu (nech vidím kade som sa včera mlátil v opačnom smere) a odtiaľ po zelenej okolo chaty Plesnivec do Tatranskej Kotliny (tade som ešte nešiel).

Začal som hneď, ako slnko začalo nahadzovať gýčové omietky na Ždiarsku vidlu a Havrana. V dedine ešte tieň, v doline len čosi nad nulou... Na začiatok trochu asfaltu, ale ten sa mi skoro celý podarilo obísť po lesnej ceste na druhej strane potoka – stačilo len na prvom mostíku prejsť cez vodu. Bonus: návrat nazad na značku vedie cez brod s peknými skalnými vrstvami, trčiacimi z potoka:

Ďalej mierne dolinou, okolo obludne pôsobiaceho hotela „socialistického typu“. Domčeky vyššie v doline predsa len do prostredia zapadajú lepšie:

Ale na fotke vidieť, že z východu sa po hrebeni valí dáky mordor, no uvidíme... Zatiaľ stále mám pred sebou belianske vrcholové dominanty. Až keď prechádzam okolo začiatku náučného chodníka, cesta sa pristrmuje, postupne zužuje do chodníka a les ich viac zakrýva:

Pre unavených sú ďalej časté lavičky, pre pohodlných pár mostíkov cez potok, v týchto miestach väčšinou suchý. Po pravej ruke sa mi na chvíľu ukáže Hlásna skala, po ľavej ma dlhší čas sprevádza Opálenica:

Najstrmší je chodník okolo mohutného skalného prahu na hornej hranici lesa. Na dôvažok strmosti ponúka za mokra ešte aj blato a ohladené vápencové skalky, hotová šmýkačka - poznám z lanskej Šelmy. Na jednom mieste je dokonca reťaz. Dnes je ale našťastie sucho, tak si užívam časté pohľady dozadu, na vynárajúci sa Ždiar a Spišskú Maguru za ním, aj doľava ku skalnému prahu:

Ešte vyššie, nad lesom, vyliezajú vzadu na horizont aj Pieniny s rozoznateľnými Troma korunami. Vpredu je stále zreteľnejší priehyb Širokého sedla, vpravo nad ním sa s každým krokom viac a vyššie týči vrcholové bralo Ždiarskej vidly. A pod ním, na slnečnom východnom svahu, viac ako 30 kamzíkov, aj keď tu na fotke ich moc nevidno:

Pod Hlúpym na opačnom svahu je zamračené a celkom „sviežo“, tam sa pasie len okolo 15 „traťových komisárov“ zo včerajších pretekov. Po chodníku, ktorý je v hornej časti spevnený dreveným „rebríkom“ proti erózii, som onedlho  v sedle. Otvárajú sa výhľady najmä na západ, cez Zadné Meďodoly na severné svahy Tatier:

Traverz Hlúpeho je už síce v mraku, ale ten sa statočne drží hrebeňa a miestami sa o jeho ostré bralá aj potrhá, takže pri schádzaní do Kopského sedla sa ukazuje výhľad do záveru Predných Meďodolov. Zvyšok prechádzky už bude pod mrakmi:

Ešte treba dať pozor na trčiace roxory – na nich je vidieť, ako na chodníku postupuje erózia. Dominanta okolia Jahňací štít je skrytý v mlieku, tak ho zastupuje jeho nižší Kozí sused:

Toto je už taká typická „nižšietatranská turistika“ po lúkach. Za sedlom sa prehupnem cez malý kopček Predného Kopského sedla a traverzujem Beliansku kopu. Dole už svieti Veľké biele pleso, ktoré je v tomto svetle ozaj biele! Jeho trojrohý sused má vďaka tieňu tmavšiu farbu:

Len chvíľa z kopca a som pri ruinách Kežmarskej chaty a na „námestí“ pri rázcestníku. Po vyzliekacej a  napchávacej pauze pokračujem, už po zelenej. Ako klesám do Predných Meďodolov, vpravo za horizontom pomaly miznú svahy Svišťovky, vľavo by boli výhľady na hrebeň Jatiek, keby...:

Vpredu ako ukazovateľ trčia Stežky. Pomaly sa ponáram do lesa, pekne sa dá sledovať jeho premena s poklesom nadmorskej výšky. Občasné výhľady sú len doprava pod Svišťovku. Ako postupne zatočím doľava, popod bočný hrebeň Bujačieho vrchu do záveru Doliny siedmich prameňov, postupne sa cez polomy a iné diery v lese vynára predo mnou hradba hrebeňových brál. S jasne rozpoznateľnou štrbinou Skalných vrát v strede. Ako vylomený zub:

Ako klesám k Plesnivcu, sedem prameňov zurčí, križujúc chodník, skaly sa dvíhajú stále vyššie. Pokoj ruší len vrešťanie motoriek zdola, z Cesty slobody. Chata je trochu „za zákrutou“, tak je tam tichšie. Posedím na terase, popozerám do kotliny smerom ku Kežmarku, ale je tam sivo, detaily sa strácajú. Tak odchod, najkrajší a kompletný je pohľad na chatu spod nej, z okraja lesa:

Ako klesám, chodník aj les akosi zovšednievajú, koniec je po zvážnici. Vpredu na chvíľu prebleskne pomedzi rúbane Lendak a o chvíľu už brzdím pri hlavnej ceste. Pri „Čárde“ – len kde sa tu pod Tatrami vzal takýto názov??? Trvalo mi to asi „smerovníkových“ 8,5 hodiny celé, aj preto, že som sa riadne flákal a často posedával. Lebo času do autobusu mám dosť, predtým ešte do jaskyne treba zájsť, keď už som tu. Ale o nej nabudúce.

Rišo Pouš