Ukrajina - Polonina Boržava MTB

Včera sme prešli Poloninu Bukovsku a ubytovali sme sa vo Volovci. Vyrážame ráno o 6.10. Vrch Plaj vidno priamo z Volovca, takže na kruhovom objazde v strede mesta volíme smer priamo k nemu. Prejdeme železničné priecestie a začíname stúpať rozbitou cestou. Po pravici máme lyžiarsky vlek a keď dosiahneme zakrátko jeho hornú stanicu, tak odbočujeme po hrebeni doľava. Z vrchu Plaj vybiehajú dva bočné hrebene. Jeden na SZ, ktorý je výrazný a hôľnatý. Na jeho vrchu je kríž. Druhý hrebeň smeruje na SV. Medzi nimi je dolina, skôr taký kotol. Cesta na Plaj vedie jeho ľavým úbočím ponad výrazné polomy. Je to pomerne kvalitná lesná cesta, ideálna pre výšľap na Plaj na bajku. Dôležité je si pamätať, že cesta vedie pri pohľade z Volovca ľavým rebrom ponad polomy. Objaví sa tu občas aj žltá značka, no na tú, ako ani na ostatné turistické na Ukrajine sa neradno spoliehať. Práve tam, kde je to najviac treba, značky často chýbajú.

Na Plaji sme sa naraňajkovali. Je odtiaľ pekný výhľad na Veliký Verch a na bočný hrebeň, ktorý končí na najvyššom bode Boržavy, na Stoji. Svahy Velikého Verchu a Stoja padajú hlboko do doliny tiahnucej sa na západ. Vyzerá byť naozaj dlhá a divoko zalesnená. Cítiť z nej divokosť Karpát.

Po hrebeni pokračujeme príjemnou cestou do širokánskeho sedla a začíname stúpať na Veliký Verch. Nejdeme však na jeho vrchol, ale traverzujeme zprava smerom k Stoju. Z bočného hrebeňa už vidieť celý hrebeň Boržavy a jej pokračovanie na Polonine Kuk.

Ako sa tak vzďaľujeme Velikému Verchu, sadá naň hustý mrak. Na Stoj to určite nie je smerom hore všetko zjazdné. Raz pre veľké kamene, inokedy je zas chodníček priúzky na pretočenie kľukami. Na južnom úbočí Stoja sú tiež nejaké veľké vojenské stavby. Priamo na vrchole sú pozostatky čohosi, z čoho odlietajú kusy sololitu a vetrom sú rozhádzané po celom okolí.

Z opačnej strany vedie na vrch cesta. Priamo na vrchole stojí Nissan Patrol s českým evidenčným číslom. Doviezol tu aj ľudí z Kyjeva. Tá pani neverí vlastným očiam, že sme tu na bicykloch. Hneď sa nadväzuje družba, nalievajú vodku, dostali sme chleba so slaninou a fotia sa s nami. Veliký Verch už zakryl čierny mrak. Vodka bola lahodná, slanina slaná, pripil si aj šofér. Pôvodný plán bol sa teraz vrátiť na Veliký Verch a pokračovať hrebeňom Boržavy na juh. Náš pôvodne plánovaný zjazd do Lysychova je však vraj nemožný, mračno sa blíži na Stoj a keď sa tak pozriem na zamýšľanú trasu, tak to vyzerá ozaj nereálne. Zo Stoja preto volíme zjazd k železničnej stanici Osa. Ak tam chcete zo Stoja trafiť, treba sa pozorne zahľadieť do mapy, zvoliť smer a intuitívne odbočiť na správnych miestach. Nie je to však až také ťažké a keď už budete pochybovať o správnosti zvoleného smeru, pretože náš hrebeň sa bude vnárať do lesa, natrafíte na žltú turistickú značku a na tomto chodníčku bude vaše bajkerské srdce krochkať blahom, kotúče budú smrdieť a celé telo zaleje eufória z nádherného, vcelku ťažkého zjazdu. Tento zjazd má z vrcholu Stoj na železničnú stanicu Osa prevýšenie okolo 1300m. Je to skrátka bomba.

Z Osy sme šli do Svaľavy, odtiaľ do Perečína, do Malého Berezného po typických nekvalitných ukrajinských cestách. Tu sa náš dvojdňový okruh uzavrel. Dnes to ukázalo 127km a 1732 výškových metrov. Spolu s Poloninou Bukovskou to bol 250km okruh s prevýšením 3941m. Je to výborná trasa, ktorú sa oplatí absolvovať. Keby niekomu napadlo, že to dá aj za deň, nech si najprv skúsi niečo iné na Ukrajine. Nevravím, že sa to nedá, no povedzme že by to nebolo pre každého.

Marián Surničin