Zbóhom buď Corona sezóna: deň prvý

Čas neúprosne pokročil, na dolniakoch jar až leto v plnom prúde a predsa Fejsbúky plné fotiek, kde sa ešte kto lúči poslednou jazdou. Človeku sa potom hneď “ľahšie“ zaspáva. Navyše keď už dva mesiace pod štátnym zámkom sa zdajú aj veľa a ten horský bežkársky deficit jednoducho prerastá do nervozity.

Tak som si v pondelok povedal, že keď teda tak pekne má byť ešte pár dní, tak reku skúsim. O 8:00 som mal obkukané počasie, kamery, terény a správy (taká hrubá sondáž). Dovolenka schválená behom chvíľky, tak všetko klaplo rýchlo až prekvapivo. Šak veď takéto ad hoc výpady sú to naj. Aj troška ako retro spomienka na časy dávne, a tak to malo byť. Poobede vyrážam z BA, doprava akurát, Corona to trošku vyriedila. Trošku ulietavam na limitoch, lebo dnešný cieľ je západ Slnka na Chopku. Ale tým, že je vysoko, tak pridáva minúty - čím viac, tým viac, taká výhodná úmera. Len tam dobehnúť...

Od Bystrice krásne kopce zelenkavé, oku lahodiace, dočista bujnie život v lesoch. Teľo odtieňov zelenej... Každú jar sa na to oči tešia a teraz dupľom. Hore od Bystrej už bystro do kopca, ale prázdno. Na Srdiečku ticho, rýchlo prezliekam mundúr do športového a na pešo stúpam strmákom na Kosodrevinu. Tesne za ním, v polovici, sa už dá na lyžiach: sneh mokrý, ťažký. Na Koske tiež ticho, zavreté všetko. Tak pekne traverzom po Panoramatickej 34-ke (oficiálnou skialp trasou v oficiálnom ešte dátume a oficiálnom ešte čase), šliapem koľko sa dá, vtáčiky v koske spievajú tie svoje zamilované árie, podo mnou zlatá hodinka Pohronia, hotel na Srdiečku sa učupený zdá ako malý dom v stráni. Najrušnejší, najväčší a neviem aké prívlastky ešte tento rezort má (resp. mával)... No teraz je tu samota, pokoj, jedinečnosť chvíle. Včera tu isto boli davy všesmerovo, lebo víkend... Pondelky bývajú o to lepšie.

Na Derešoch takmer bezvetrie, výhľady za odmenu, Slnko už sadá, ako v tej pesničke. Rýchlo dačo cvaknem, nie som tu často pri takomto počasí. Do archívu na horšie, daždivé dni. V diaľke vidno Tatry, tote Vysoké, ale nie celé... Tak musím ešte rýchlopresun na Chopok a o pol ôsmej večer fotím domovské vrchy. Jemne zatemnené jarnými mrakmi, ale presne tak to má v apríli byť. Slnko už sadlo, trošku sa dvíha vietor, a tak cvakám lyže do zjazdu a rovnakou trasou panoramaticky smerujem dole. Na traverze k Derešom na chvíľu zastavujem, vyklápam hlavu hore a posielam pozdravy do neba blízkym a známym, ktorí veľa znamenali a iba nedávno odišli strážiť tam hore. Menovite aby sa nezabudlo (Corona dosť prehlušuje všetky oblasti a témy): Ján Ďurana, Karol Gurský, a keďže som v lyžiarskom okrsku nad Bystricou, nemôžem zabudnúť ani na kamaráta Janka Banka. Svieti Mesiac v polmesiačiku a hneď vedľa Večernica. Idylická melanchólia ma chytá, len sa treba ešte pod nohy pozerať, trošku ten sneh stvrdol, chrapčí pod hranami, lyžovačka to veľmi nie je, ale ako prechádzka sa to bude rátať. Potreboval som vidieť kopce zhora. Tmí sa kraj, takto nejako možno vyzerá to zhmotnené Kraskovo Nox et solitudo.

Pod Koskou to už vezmem serpentínou na pešo. Dole na svietiacej Krúpovej čítajú kabínkam rozprávku na dobrú noc.  Pri aute rýchlo aspoň tričko prezliecť a hybaj smer Poprad. Cez Čertovicu to dobre poznám, ale nedá sa lietať, lebo spoza každého smreka páry svetiel na mňa hľadia. Jelenice kadetade, nuž Corona zahnala ľudí dnu a tak si príroda berie naspäť svoje teritórium v unikátnej reštitúcii. Od Hybe už potom diaľničná stíhačka, ale aj tak nestíhačka, audiencia u Vetroplacha sa prekladá na zajtra. Do postele padám krásne unavený a spím ako drevo (také vetro-kalamitné).

Lyžované 27. apríla 2020

Sherpa