Zbóhom buď Corona sezóna: deň tretí

O ôsmej ráno vyrážam z Popradu smer Jasná. Dnes je repete, ale z opačnej strany Derešov. Idem na limitoch, lebo čas sa nedá kúpiť a ktovie aké počasie mi hore namiešajú. Cestou ešte na Štrbe robím zábery, lebo presne na to tam to parkovisko zrobili.  Aj potom si obzerám krajinu: malebnú, liptovskú. A keď sa pri Važci na mňa zo zákruty vyrúti rýchlik Macejko, už aj viem, že som tu správne, toto je to Slovensko naše. Potom ma už len výtlky a dilatácie v tomto ďalej utvrdzujú (celou cestou do Bratislavy). Odbočka v Mikuláši a ide sa pomalšie, lesom sa hadí cesta, všade stavby, ruch a prach, dlho som tade nešiel, ledva spoznávam niektoré miesta. Záver motorizovania je čisto stavebný, aj Bratislava je na tom lepšie. Tu sa maká kríza-nekríza či Corona. Parkujem pri Damiane na Otupnom. Na lyžiach sa dá asi po 200 metroch. Najprv ľadovo v tieni, ale Slnko to topí raz - dva. Dokonca aj ropuchy si dali svoj ranný rozbeh na ľade.

Popri lanovke až na konečnú a potom popod starý vlek do Derešského kotla. Mokro, ihličie, na dvoch miestach treba vyzuť, kosovka vysoká, kamene silné. Ale aspoň to krásne vonia, mám to na ruke i nohaviciach. Stopa je čerstvá, dnes tu isto nebudem sám. Na Chopku už rozbiehajú prípravu na 1. mája, ale funitel ide ako slimák, asi že hore fúka... Mraky naopak, idú ako formula. Najprv biele, ale neskôr tmavnú. Len aby neblýskalo. Hore na hrebeni krásna vlna v preveji, len aby tam vytrimala. Pod strmákom už prehadzujem do mačiek, ale dalo sa aj bez, mäkké to už bolo riadne. Stretávam dvojicu: domáci, poznajú to tu. Tak sa pridám.  

Stopy narobené, ale v inom čase a snehu, takže zo štvor- až šesťhrotovej predlohy treba zrobiť desať- až dvanásťhrotový odtlačok ako riadny dinosaurus. Hornú polku predupem ja, ale po mojej mušej váhe to ešte neni 100% betónové schodisko. Dobre to ide: závetrie, energia ešte ostala. Hornú časť už bojujem aj s vetrom a pri derešskom vleku sa môžem rovno ako vlajka zavesiť. Tri fotky a idem sa schovať. Krátka pauza, debata a šup dole. Porobíme dáke fotky na pamiatku, ale treba opatrne, zradný sneh. V strede širšej plochy zrazu jama ako po chýbajúcom poklope kanála, a aj taká hlboká. Lyže sa boria, treba jemne točiť a vedieť kam to oprieť. Domáci majú výhodu, poznajú terén aj v lete, ja tu idem naslepo, o to viac si dávam pozor, lebo čítam iba vrchnú, klamlivú vrstvu.

V kosovke už iba dojazd k lanovke a najlepší slalom dňa je posledný strmák 300 metrov dĺžky na osem metrov šírky. Tam to firnovo bielo podržalo a dalo sa pekne po vlhovsky, len bránky chýbali. Rozlúčim sa s domácimi a namočím lyže v potoku. Pri aute prezliecť do civilu a suchého, dačo zajesť a ako zavriem dvere, šuch... Taká leja z tej černoty, čo sa zatiaľ nazbierala, že až. Ale dobre, aspoň ten prach usadne a poumýva. Výlet správne načasovaný. Na hrebeni úplná tma.

Cestou ešte stihnem vo Vrútkach ďalšiu vetro-audienciu u Ripa, nech to mám na komplet. Dobre padne na chvíľu vystrieť nohy v suchu a teple. A potom už len klasika cestná, diaľničná, no veľmi pokojná, premávka takmer žiadna. Slnko na pravoboku, pekná krajina na obzeranie. Niet sa už kam ponáhľať. Dakedy aj cesta je návrat v spomienkach, lebo cieľ nie je bod, ale plynúci nehmotný viacrozmer.

Čas dať lyžiam dovolenku, venovať sa záhradke, rodine a letným zábavkám je tu. Zima najprv nebola, potom chvíľu bola a zrazu už nebola. Takúto divnú zimu si mnohí ani nepamätajú. Ale pamätať si ju budeme dlho. Tak zbohom Corona a pozdravy zimnej sezóne 19/20. Lebo sezóna končí, až keď začne tá nová.  

Lyžované 29. apríla 2020

Sherpa